Bratislavská La traviata – nová, úprimná a autentická
Verdiho melodráma La traviata sa po viac ako dvoch rokoch vracia do repertoáru Opery SND (derniéra titulu v réžii Mariána Chudovského sa uskutočnila 1. júna 2019), v novej inscenácii mladého talianskeho režiséra Roberta Catalana a hudobnom naštudovaní českého dirigenta Roberta Jindru. Divadlo venovalo premiéru (29.10.) pamiatke slovenskej sopranistky Edity Gruberovej.
La traviata je často titulovaná ako „stálica na opernom nebi“ či „pop opera“. Tradícia jej uvádzania je silná, a to nielen u nás. Práve táto skutočnosť, a samozrejme aj dispozícia potrebných typov hlasov, boli rozhodujúcimi elementmi pre opätovné zaradenie titulu do repertoáru Slovenského národného divadla.
Inšpiráciou pre Verdiho operu sa stal autobiografický román Alexandra Dumasa ml. Dáma s kaméliami, s titulnou postavou parížskej kurtizány Marguerite Gautier (vlastným menom Alphonsine Rose Plesis). Prostredníctvom tejto dobovej a spoločenskej ikony skladateľ reflektoval svoje ideály o skutočnom romantickom hrdinovi, ktorý túži po láske a zároveň je osudom ťažko skúšaný a trpiaci.
Navonok sa La traviata môže javiť ako titul bez veľkých zborových výprav či hrdinských bojov, v dušiach jednotlivcov však prebieha silná dráma. Postavy v tejto opere, v porovnaní s „revolučnými“ opernými titulmi, autor „obnažuje“. Zbavením pozlátka ideologického dobra či zla sa stávajú úprimnými, spontánnymi, citovo dôveryhodnými, priam skutočnými. To sú atribúty, s ktorými sa protagonisti musia stotožniť.
Titulná hrdinka Violetta Valéry prechádza v opere životnými fázami, s čím súvisí aj zmena charakteru hlasu v priebehu dejstiev – od koloratúrneho cez lyrický až po mladodramatický soprán. Jej prvopremiérová predstaviteľka Mariana Sajko si po celý čas udržala prevažne lyrický charakter tónu až priam intímneho charakteru: v piane znelý, vo forte mäkký, s dôrazom na melodickú klenutosť jednotlivých fráz. Protagonistka svojím speváckym umením charakterizovala krehkosť a zraniteľnosť titulnej postavy. Alfreda na prvej premiére spieval slovenský svetobežník, tenorista Pavol Bršlík, ktorého malo bratislavské publikum možnosť (aj keď sporadicky) vidieť a počuť i v predošlej inscenácii La traviaty. Lyricky koncipované pasáže zneli v jeho podaní komfortnejšie než dramaticky orientované úseky. Trojicu hlavných postáv uzatvára zásadový, autoritatívny, no milujúci otec Giorgio Germont. Prvopremiérový Daniel Luis de Vicente, mladý barytonista španielsko-amerického pôvodu, potvrdil charakterové pozadie Germonta. Znelým barytónom sa stal na scéne dominantným nielen po dramatickej, ale aj vokálnej stránke.
Český dirigent Robert Jindra sa podľa vlastných slov nepovažuje za dirigenta s pevným zázemím verdiovského repertoáru. Aj napriek tomu charakterizuje jeho naštudovanie La traviaty detailný prístup k partitúre, zmysel pre širokú škálu dynamického spektra v orchestri, zohľadnenie rytmicko-melodických nuáns i čistá interpretácia s dôrazom na diferentné vedenie nástrojových sekcií. Orchester pod Jindrovou taktovkou citlivo reagoval na javiskové situácie a snažil sa v čo najväčšej možnej miere vyhovieť interpretačným potrebám protagonistov na scéne. Zbor precízne pripravil Ladislav Kaprinay.
Roberto Catalano so svojím tímom predstavuje bratislavskému publiku novú koncepciu vnímania príbehu. Cez symboliku fotografií-fragmentov, ktoré metaforicky ponímajú rozporuplnosť hlavnej postavy, sa dostávame ku skutočnosti, že Violetta je postavou bez zmyslu života. Už počas ouvertúry je Violetta fotografovaná – poskytuje to, čo ju ničí. Tým sa Catalano prikláňa k názoru, že titulná postava je hneď od samotného začiatku odsúdená na smrť a tomuto nepriaznivému osudu sa nedá uniknúť. Nasvedčuje tomu nielen opätovná prítomnosť fotoaparátu v 3. dejstve, ale aj samotná minimalistická scénografia. Počas celej opery jej dominuje biela farba (v 2. dejstve je podlaha javiska čiastočne nahradená hnedým materiálom evokujúcim korok ako prvok domáceho vidieckeho prostredia). Fragmenty fotografií, symbol rozštiepenia Violetty, sa stávajú zmysluplnými – po smrti hlavnej hrdinky vytvárajú ucelený portrét. Violetta zomiera, aby mohla žiť.
Umelecký tím predostiera príbeh v jednoduchej, čistej koncepcii, s dôrazom na hereckú sebarealizáciu protagonistov. Tým sa bratislavská La traviata stáva novou, úprimnou a hlavne autentickou.