Don Carlo: Stratená vášeň na scéne
Verdiho päťdejstvová opera Don Carlo je monumentálnym dielom, ukazujúcim majstrovstvo skladateľa z hudobno-kompozičnej, ale aj divadelno-dramatickej stránky. Na báze libreta od Josepha Méryho a Camilla du Locle, inšpirovaného hrou Friedricha Schillera Don Carlos, Infant von Spanien, Verdi vykresľuje bohatú škálu emócií, mocenských konfliktov a charakterov postáv.
Príbeh sa dotýka osudu Dona Carla (Pavol Bršlík), mladého infanta Španielska, ktorý je rozpoltený medzi láskou k Elisabette di Valois (Jolana Fogašová) a vernosťou svojmu otcovi, kráľovi Filipovi II. (Peter Mikuláš). Pôvodne bol s Elisabettou zasnúbený Don Carlo, no z politických dôvodov ju vydajú za kráľa Filipa: táto udalosť otvorí sled tragických udalostí, plných komplikovanej lásky. V príbehu sa objavujú aj iné kľúčové postavy, napríklad Princezná Eboli (Gosha Kowalinska), dusiaca v sebe neopätované city k Donovi Carlovi, ktorej žiarlivosť sa stáva zdrojom intríg, či Rodrigo, markíz Posa (Daniel Čapkovič), blízky priateľ Carla, ktorý vnáša do deju prvky politického idealizmu.
Sujet opery sa odohráva v Španielsku v 16. storočí, v období politických a náboženských bojov, a skúma témy politickej neistoty, religiózne konflikty a komplikovanosť citov. Verdi dokonale využíva hudbu na zvýraznenie vnútorných i vonkajších bojov postáv, ktoré zápasia na jednej strane so svojimi túžbami a na druhej strane so snahou zachovať vernosť. Účinne buduje napätie na scéne a konflikty, ktoré zväčša dospejú k tragickému rozuzleniu, umocňuje monumentálnymi zborovými výstupmi.
V Slovenskom národnom divadle sa réžie diela ujal slovinský režisér Diego de Brea. Jeho režijný zámer a rukopis však už na derniérovom predstavení takmer neboli rozpoznateľné, inscenácia sa v priebehu repríz rozpadávala. Z pôvodného štylizovaného pohybu postáv a ich rezervovaného odstupu medzi sebou sa zachovalo iba to, že pri dialógoch takmer nenadväzovali očný kontakt. Režijná koncepcia sa snažila zachytiť súboj lásky a moci či stratu ľudskosti, ktorá ho často sprevádza. Kontrast medzi tvrdou politickou mocou a konaním postáv s ňou spojeným a živelnou láskou či túžbou zvýrazňovali výtvarné diela, ktoré boli premietané na zadnú stenu javiska. Romantické obrazy plné nehy podkresľovali scény s podobným nádychom, zatiaľ čo snímky rímskych imperialistických sôch podčiarkovali krutosť situácií, v ktorých išlo o moc.
Scéna sama o sebe však nebola ničím iným nápadná. Čierna tribúna v centre javiska, ktorou sa podľa potreby hýbalo, našťastie ožívala vďaka nápaditej práci so svetlom, takže nepôsobila až tak fádne. Rovnako kostýmové riešenie Blagoja Micevského nijako zvlášť nenadchlo. Neveľmi nápadité kostýmy síce poukazovali na spoločenské statusy postáv, no tak ako scéna, ani ony netlmočili režijný zámer. Prísna choreografia i dôraz na mimiku a gestiku postáv, ktorú sa snažil do inscenácie zakomponovať režisér, sa na poslednom predstavení takmer úplne vytratili. Najviac nekoordinovane pôsobil zbor, nástupy i pohyb jeho členov na javisku vyznievali zmätene, v dôsledku čoho výstupy zboru strácali na profesionalite.
Po vokálnej stránke obsadenie Dona Carla nenadchlo ani neurazilo. Nejeden divák iste očakával verdiovské dramatické belcanto, ktorému sa však na derniére nedostalo dostatok priestoru. Najväčším sklamaním bol výkon mezzosopranistky Goshe Kowalinskej v postave Princeznej Eboli. V koloratúrnych pasážach sólistka občas tápala, rovnako vysoká poloha znela miestami neuvoľnene, neprirodzene a bez farby. Občasná ostrosť poznačila hraničné výšky aj u Jolany Fogašovej, v strednej polohe však vyznela plnosť jej dramatického sopránu. Z mužských postáv zarezonovali najmä Peter Mikuláš ako Filip II. a Daniel Čapkovič ako Rodrigo Posa. Mikulášov farebný bas harmonizoval s charakterom a vnútornými i vonkajšími bojmi jeho postavy, Čapkovič priniesol kovovo lesklé tóny a jeho výkon bol jednoznačným pozitívom recenzovaného predstavenia. Predstaviteľovi titulnej postavy Pavlovi Bršlíkovi chýbala dramatickosť materiálu, takže popri kolegoch pôsobil menej výrazne. Bas Jozefa Benciho v role Veľkého inkvizítora znel mohutne a monumentálne, čo dotváralo charakter jeho postavy. Dirigent Juraj Valčuha a Orchester SND priniesli kvalitný hudobný zážitok.
Derniéra Dona Carla v Slovenskom národnom divadle teda ako celok neohúrila, no mala mnoho svetlých momentov, ktoré zachovali jej dôstojnosť. Je otázne, či boli vyššie zmienené nedostatky spôsobené skutočnosťou, že išlo o posledné predstavenie, alebo kvalita naštudovania klesala už v priebehu reprízovania. Ak by sa totiž zachoval režijný zámer i celistvosť inscenácie a jednotlivé prvky by sa viac dopĺňali, mohli sme na javisku sledovať zaujímavé a jedinečné dielo.