Autor: Jana Ivanová, 46 rokov, Trnavá Hora

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Je sevilská ruža stále voňavá?


Keď som sa opýtala mojej sedemnásťročnej dcéry, či by so mnou išla do opery, nebol jej výraz tvare práve tým, ktorý som očakávala. Neskôr som o tom premýšľala a uvedomila som si, že opera je skutočnou výzvou aj pre mňa samotnú. Moje predsudky pramenili v tom, v čom väčšina predsudkov – v obavách z nepoznaného. Operu som mala zaradenú ako divadelný druh pre „elitné” auditórium, kladúci vysoké nároky na zrelosť diváka. Spájala som si ju s vysokou elegantnosťou, noblesou, až s niečím, čo je určené pre “high society”. 

Už dlhodobo a opakovane sa presviedčam, že je dôležité prekračovať hranice nepoznaného a prichádzať k prameňom informácií, skúseností a zážitkov, ktoré náš – často ohraničený – svet môžu obohatiť, naplniť, či úplne zmeniť. Takže môj pokus o prvé stretnutie s operou pokračoval ďalej. Napokon sa pridali aj dcéra s priateľom a naša voľba padla na operu Carmen od Georga Bizeta, ktorú v novej inscenácii Lubora Cukra a hudobnom naštudovaní Kevina Rhodesa uvádza Opera Slovenského národného divadla.

Asi sa nepomýlim v tvrdení, že Carmen nie je absolútnou neznámou ani pre operných analfabetov. Toto meno sa už intuitívne spája s predstavou zmyselnosti, vášne, ohňa, temperamentu, tanca, túžby. Georges Bizet skomponoval operu v roku 1874, svetová premiéra sa konala 3. marca 1875 v Opéra comique v Paríži. Ako predloha mu slúžil rovnomenný román francúzskeho spisovateľa Prospera Mériméeho, ktorý sa pravdepodobne inšpiroval Puškinovou básňou Cigáni. Aj Bizetovou hlavnou hrdinkou je španielska cigánka Carmen.

Ktovie, či skladateľ predvídal, že premiérové publikum aj kritici jeho dielo odmietnu. Ani dnes nie je na poli bestsellerov, či už divadelných, filmových alebo operných, mnoho titulov, kde by hlavný hrdina pochádzal z menšinového etnika. Navyše, hlavná ženská postava sa nedá nazvať cudnou, možno ani morálnou, a už vôbec nie akceptovateľnou z puritánskeho uhla pohľadu. Bizet briskným, až provokatívne realistickým spôsobom zakomponoval do deja aj otázky sociálnych problémov, čo sa u vtedajších „operných konzumentov”, ktorí sa chceli predovšetkým zabaviť, a nie veľmi zamýšľať či rozmýšľať, nestretlo s pochopením. Alebo sa skladateľ spoliehal na väčšiu otvorenosť či až liberálnosť parížskeho publika? Každopádne, Carmen bola pre neho osudná, pretože tri mesiace po neúspešnej premiére diela, do ktorého vkladal veľké nádeje, ako 36-ročný zomiera na infarkt. 

            Dielo i jeho bratislavská inscenácia vo mne zanechali veľmi silný dojem. Dejová línia bola dynamicky odstupňovaná: od úvodného stvárnenia všedného dňa ľudí, ktorí pracujú – či už v továrni alebo na vojenskej pozícií –, cez rôzne spektrum postojov, životných hodnôt, prvkov správania a emócií, až po tragické zavŕšenie príbehu. Láska ako hlavný tematický motív, znásobená odmietnutím, ktoré dokáže vyvolať explóziu pocitov od vnútornej bolesti, žiarlivosti, frustrácie až po nekontrolovateľnú nenávisť, bola inšpirujúca nielen v minulosti, ale má veľkú schopnosť sa nás dotknúť aj dnes. Pri hodnotení titulnej hrdinky som si kládla otázku, či ju možno vnímať ako pozitívnu alebo negatívnu postavu. Je jej zahrávanie sa s citmi prejavom voľnosti, alebo sa túžba po niečom nedosiahnuteľnom končí tým, že to dosiahneme? Na druhej strane môžeme rozmýšľať aj o Josého reakciách a jeho neschopnosti akceptovať slobodu a rozhodnutie iného človeka. 

            Priznávam, že v úvodnom dejstve opery s hliadkujúcimi vojakmi som sa musela trochu dlhšie orientovať. Nebolo mi úplne jasné, či sa jedná o väzenie, predmestie, alebo je to priestor pred továrňou. Znalému divákovi mohla scénografia pripadať príliš zjednodušujúca či málo autentická, no mne ako opernej prvodiváčke napokon práve jej jednoduchosť umožnila väčšmi sa sústrediť na dejovú a hudobnú stránku inscenácie a precítiť graciózny súzvuk orchestra pod taktovkou Kevina Rhodesa. Spočiatku ma trochu zmiatla i Micaela v zelenom baloniaku, ktorá na javisko vstupuje s kufrom na kolieskach. Až po príchode koketujúcich žien z továrne a Carmen v rifľových kraťasoch som začala tušiť, že divadelná koncepcia je vedená snahou o akýsi presah minulosti do súčasnosti. Bol v tom úmysel prirovnať emocionálnu povrchnosť Carmen k súčasnej citovej neviazanosti? V hĺbke duše som dúfala, že zažijem aj Carmen v šatách farby mulety, ktorých vejúce drapérie evokujú horúci španielsky temperament spojený s koridou, vášňou, nespútanosťou či frivolnosťou. To sa mi splnilo v druhom dejstve, keď som (odmysliac si zlaté balóniky snažiace sa o interpretáciu slobody a rušiace konfety vystrelené v závere dejstva) pocítila tú „pravú arómu” Carmen

Hoci Bizetova operná dráma bola úvode svojho javiskového života zavrhnutá, čas dokázal jej nesmrteľnosť. Za takmer poldruha storočia existencie ju spracovali mnohí režiséri v divadlách celého sveta, ktorí prispeli najrozmanitejšími koncepciami a interpretáciami. Či moderné, netradičné spracovanie Carmen v SND spôsobí divákom umelecký šok a inscenácia dopadne ako v Paríži v roku 1875, alebo bude zámer režiséra Lubora Cukra pochopený, prijatý a úspešný, to ukáže čas.

Hlavný
organizátor

Hlavný partner
Z verejných zdrojov podporil

Partner
projektu

Partner
projektu

© SC AICT