Skip to main content
Autor: Viliam Udič, 32 rokov, Bratislava

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Kúzelná Alcina, mág Händel


Uvádzanie barokových opier nie je v českých či slovenských divadlách samozrejmosťou. Dôraz na atribúty štýlovo vernej interpretácie, s čím úzko súvisí využitie dobového inštrumentára, do určitej miery odrádza umelcov „zahryznúť sa“ do tohto typu repertoáru. Opodstatnené obavy sú výsledkom dlhodobo zanedbávanej edukácie a nedostatočných príležitostí profesionálne sa venovať starej hudbe. Scénické spracovanie barokového operného titulu, ktorý interpretuje ansámbel špecializujúci sa na historicky poučenú interpretáciu, je preto veľkým sviatkom. 

Po Purcellovej opere Dido a Aeneas (2016, hudobné naštudovanie Václav Luks) malo brnianske auditórium opätovnú možnosť stretnúť sa s barokovou operou – Alcinou Georga Friedricha Händla.  Na koprodukčnej inscenácii sa podieľala aj bratislavská spoločnosť Gesamtkunstwerk, popri inom známa spoluprácou na Vivaldiho Arsilde v SND (2017). Pre bratislavské publikum, ktoré videlo spomínaný operný kus, bol druhý premiérový večer v Brne barokovým déjà vu. 

Alcina, opera seria s talianskou melodikou, francúzskou ouvertúrou, baletmi a  princípmi autorského remeselného kontrapunktu, po úspešnej premiére v londýnskom Covent Garden (1735) takmer na dve storočia zapadla prachom. Dnes je však opäť vyhľadávanou súčasťou repertoáru, predovšetkým vďaka Händlovmu  príťažlivému kompozičnému  jazyku. Skladateľ v áriách pôsobivo reflektuje citové rozpoloženie postáv, pracujúc s nápaditou melodikou či figurujúcim koncertantným štýlom.

Príbeh z exotického alebo nadprirodzeného sveta nie je v dobovej praxi výnimkou. Námetmi plnými mágie i priamočiarym spôsobom zobrazenia prírody na javisku sledovali skladatelia úspech u publika. Z podobných tendencií vychádza aj koncept režiséra brnianskej inscenácie Jiřího Heřmana. Heslo „uchvátiť, prekvapiť a pobaviť“ sa malo stať pilierom scénografie. Ústredným prvkom javiska bol pohyblivý dom s vysúvacími časťami, ktorému však chýbal estetický potenciál. Na zváženie ostáva aj spôsob stvárnenia Alcininých začarovaných milencov, predovšetkým tučniaka, ktorého výstupy počas vokálnych čísiel Oronteho kontraproduktívne rušili. Händel je mágom, ktorého hudba dokáže publikum aj pobaviť, preto nepotrebuje ilustrácie a gýč. Tajomný ostrov či interiér kráľovského paláca bol znázornený na vkusných závesných dekoráciách.

Vokalisti druhej premiéry sa úctyhodne vysporiadali s  nárokmi Händlovej hudby, ktorá si zakladá na ľahkosti, pohyblivosti i znelosti vokálneho prejavu a tiež na virtuozite v tretej časti árií da capo. Ako istý problém sa ukázali akustické predispozície pomerne veľkej sály opery a baletu Janáčkovho divadla, ktoré sa pravdepodobne podieľali na zvukovom poddimenzovaní hlasov. Vokálne pasáže v piánach so sprievodom plnšieho orchestrálneho zvuku (nemysliac forte) pôsobili nezrozumiteľne (aspoň v zadných radoch divadla). S týmto pocitom som „bojoval“ pri titulnej role Alciny v podaní Kariny Gauvin. Skúsenej sopranistke so širokým repertoárovým zázemím by pravdepodobne prospela menšia sála (v Brne napríklad Mahenovo divadlo). Jej subtílny prejav a celkové stvárnenie postavy od vrúcne milujúcej po nešťastne sklamanú, ale nie zákernú ženu, by v komornejšom prostredí vynikli zrejme viac. Aj napriek tomuto deficitu bola Gauvin kúzelná aj bez kúziel. 

Postavu zmäteného Ruggiera spieval kontratenorista Kangmin Justin Kim (v Bratislave sa predstavil ako Barzane vo Vivaldiho Arsilde) intonačne stabilným tónom s dôslednou artikuláciou. Spevácky zaujala aj mladá česká mezzosopranistka Monika Jägerová, stvárňujúca Bradamante ako ženu odhodlanú bojovať za svoju lásku. Jej hlas znel sviežo, v ornamentike dostatočne pohyblivo a vyartikulovane, na javisku pôsobila suverénne. Duo postáv s komickým nádychom, Oronteho a Morganu, obohatili poľský tenorista Krystian Adam znelým a dominantným hlasom, nemecká sopranistka Mirella Hagen zase zvonivosťou sopránu a priam detskou nezbednosťou. 

Pražský barokový orchester Collegium 1704 pod vedením Václava Luksa doslova vzkriesil hudbu Händla. Dirigent precíznym gestom vykresľoval melodické či harmonické nuansy. Ansámbel sa vďaka šťavnatému zvuku obohatenému o farby barokového inštrumentára stal dominantnou zložkou produkcie a potvrdil renomé telesa, ktorého prítomnosť na javisku je zakaždým umeleckým sviatkom a očakávanou udalosťou divadelných sezón. Aj u bratislavského publika dodnes rezonuje interpretácia Vivaldiho Arsildy v podaní Collegia 1704. 

Koprodukcia Alciny s kvalitným vokálnym a inštrumentálnym obsadením sa určite zaradí medzi výnimočné prevedenia v česko-slovenskom divadelnom priestore. Ovácie auditória boli reakciou nielen na kvalitu interpretácie Händelovej hudby, ale aj dôkazom toho, že baroková opera má potenciál byť príťažlivým hudobným divadlom.