Pražský Nápoj lásky bez chute a zápachu
Štátna opera v Prahe vstúpila do novej sezóny na belcantových vlnách. Prvý premiérový titul, Donizettiho buffu Nápoj lásky, pripravil medzinárodný inscenačný tím na čele s bývalou kmeňovou režisérkou londýnskej Covent Garden a nominantkou International Opera Awards v kategórii „Best Newcomer“ za rok 2019, Juliou Burbach.
Milý príbeh z vidieckeho prostredia plný úsmevných momentov, vypointovaných vtipov, parodických narážok a hlavne chytľavých melódií, čo viac si priať na sklonku leta? Možno už len dobré miesto v hľadisku a cez prestávku pohár vychladeného sektu.
Žiaľ, očakávaný zážitok z predstavenia sa nedostavil. Výkon orchestra Štátnej opery pod taktovkou jej hudobného riaditeľa Andrija Jurkevyča bol v porovnaní s marcovým koncertným uvedením Lucie di Lammermoor nemilým prekvapením. Po celý večer sa pohyboval v hornej hladine dynamickej škály. Snažil sa ohromiť, no v skutočnosti kĺzal po nekontrastne matnom povrchu a prehliadal bohatú farebnosť aj iskrivú ľahkosť partitúry.
Režisérka Julia Burbach v podstate nevybočila za hranice predlohy. Rešpektuje i menej podstatné, dnes už bežne prehliadané detaily – a hoci je dej zasadený do nedávnej minulosti, celok pôsobí veľmi konvenčne. Jedinú snahu o aktuálnosť badať v žlto-modrej farebnosti, ktorou možno scénograf Herbert Marauer chcel vzdať hold ukrajinskému národu. Scénu tvoria tri stupne oddelené schodmi, každý v žiarivom ráme z LED pásov. Toto univerzálne pozadie postupne plní funkciu kultúrnej sály, práčovne, hotelového lobby a jedálne, no inak zostáva nemenné.
S predohrou sa ocitáme uprostred upratovacieho ruchu. Zaľúbený údržbár Nemorino montuje obrovský oblak z bielych balónov, hotelový sluha vysáva podlahu, chyžné v ružových rovnošatách zbierajú bielizeň a saká zabávajúcich sa pánov, zatiaľ čo si Adina číta v štýlovej vani obklopená zvedavým služobníctvom. Všetko nasvedčuje tomu, že je ráno po vydarenej párty. Do Adininho hotela prichádza paródia na Belcoreho vojenskú kapelu, bledomodrými uniformami a hudobnými nástrojmi nápadne pripomínajúca ruský armádny súbor Alexandrovovci. Predpokladám, že ide o ďalšiu narážku, ktorá neprotirečí libretu a zároveň odkazuje na dianie u našich východných susedov. Jednotlivé mizanscény však pôsobia, odhliadnuc od pár výnimiek, preplnene. Všade sa niečo deje, zboristi prenášajú nábytok z jedného konca javiska na druhý, poskakujú, vlnia sa v lacných choreografiách (Cameron McMillan). Sólisti sa v tomto ruchu aj pre nevýrazné kostýmy (Herbert Marauer) doslova strácajú, prípadne sú zameniteľní za inú z postáv. Napríklad Belcore má úplne rovnakú uniformu ako ostatní vojaci, líši sa len lampasom na nohaviciach a čižmami, ktoré v dave, pochopiteľne, zaniknú. Problematické je i rozlišovanie medzi Gianettou v žiarivo červených šatách a Adinou, ktorá splýva so ženskou časťou zboru. Jedine Nemorino v žiarivo modrých montérkach, spievajúci väčšinu času na rebríku alebo s ním v ruke, sa z očí len tak ľahko nestratí.
Nevyužité zostali i núkajúce sa možnosti plastickejšieho rozvinutia hereckých postáv. Najviac to cítiť u hosťujúceho talianskeho barytonistu Vincenza Taorminu v role Dulcamaru, ktorý síce svojím zjavom i nečakanou českou vsuvkou dokáže príjemne pobaviť, no naprieč celým predstavením zostáva zaseknutý v nemennej polohe groteskného špekulanta. Napríklad v scéne, kde sa mu nedarí predať Adine elixír, pretože pochopila silu ozajstnej nenamiešanej lásky, má jeho Dulcamara rovnakú náladu, ako keď poblázni všetkých dedinčanov a vytiahne z nich slušnú tržbu. Príliš výrazný nie je ani Pavol Kubáň ako Belcore, ktorý aj so svojou kapelou pôsobí ako trápny súbor vojenských klišé. Záhadou zostáva skupinka členov baletu, ktorí sú akýmisi sprievodcami príbehom. Ich jednotný kostým pozostáva z bielej chlpatej gule navlečenej na celom trupe. Zo začiatku podávajú Nemorinovi pracovné nástroje, no potom sa ich zmysel vytráca. Navyše, na už aj tak preplnenom javisku zavadzajú, mocú sa spevákom pod nohami a narúšajú i tie scény, kde by sa žiadala trocha súkromia.
Napriek výhradám, nájde sa aj niekoľko obrazov, ktoré vyvažujú jalovosť inscenačného celku. Patrí k nim scéna, v ktorej Gianetta (Magdaléna Hebousse) prichádza so správou o Nemorinovom dedičstve: všetky ženy, pobláznené predstavou o výhodnom manželstve, sa vrhnú k vešiaku s množstvom svadobných šiat, oblečú si ich a zaútočia na nič netušiaceho Nemorina, len Adina stojí nerozhodne obďaleč. Šancu zarezonovať majú aj vtipné detaily, napríklad oproti ostatným dievčatám výrazne staršia pani v decentnom kostýmčeku, ktorá sa tiež uchádza o údržbárovu ruku, alebo v oranžovom svetle efektne pôsobiaca hostina za skoro priesvitnou revuálkou.
Najpozitívnejším momentom novej inscenácie Nápoja lásky je obsadenie hlavnej mužskej roly mladým českým tenoristom Petrom Nekorancom, ktorý je s postavou Nemorina bytostne zžitý. Ako údržbár v Adininom hoteli pôsobí dosť neohrabane. Bez rebríka v ruke, ktorým kde tu niekoho buchne, nespraví ani krok. Stáva sa doslova jeho atribútom: Adina stíska rebrík v náručí, keď si zaumieni, že Nemorina získa, v záverečnej scéne si na ňom vyznávajú lásku, zahalení oblakom. Nekorancov lyrický tenor sa v priestore Štátnej opery výborne nesie, má dostatočnú ľahkosť a uvoľnenosť, a to aj napriek necitlivej réžii, ktorá ho neustále núti striedať polohy a prenášať rebrík. Jediný nedostatok badať v zastretých, no ešte stále pôsobivých výškach a občasnej neistote v strednej polohe. Vera Tarelko je síce milou Adinou, no po hereckej stránke jej chýba niečo osobité, čím by dokázala naozaj zaujať. Našťastie mala v zásobe dostatok výborne zvládnutých výšok, ktoré vylepšili celkový dojem z jej výkonu. Zbor Štátnej opery pripravený Adolfom Melicharom, bohužiaľ, podporoval agresivitu orchestra, neraz prekrýval sólistov a z ľahkej komédie zbytočne vytváral veľkú drámu.
V aktuálnej 141. sezóne ponúka pražské Národné divadlo pestrý premiérový repertoár. Najbližším prírastkom je prvé naštudovanie opernej čiernej komédie Jana Kučeru a Davida Radoka Don Buoso, ktorá bude uvedená spolu s Pucciniho Giannim Schicchim. Na konci novembra pribudne Šostakovičova Lady Macbeth mcenského újazdu (réžia Martin Čičvák) a Hindemithov LouTkáček (Tuttifäntchen) (réžia Radim Vizvári), s novým rokom aj Straussova Ariadna na Naxe (réžia Sláva Daubnerová), Verdiho Nabucco (réžia Tomáš Ondřej Pilař) a Dvořákova Rusalka (réžia SKUTR). Smetanovské výročie si divadlo pripomenie Tajomstvom v réžii Ondřeje Havelku a sezónu ukončí Ligetiho Le Grand Macabre v réžii Nigela Loweryho.