Donizettiho Stuarda v Bratislave interpretačne obstála
Historický politicko-náboženský konflikt dvoch britských panovníčok, dcér Henricha VIII., ktorý dramaticky spracoval Friedrich Schiller, pretavil do opery s jednoduchým názvom Maria Stuarda taliansky skladateľ Gaetano Donizetti. Komplikovaný Schillerov sujet je tu síce zjednodušený pre potreby operného libreta, no dráma vládnucej kráľovnej Alžbety I. a jej väznenej sestry Marie Stuardovej, okorenená motívom ľúbostného trojuholníka, vyznieva vďaka hudobno-psychologickej prepracovanosti postáv strhujúco a pre operných spevákov predstavuje skutočnú interpretačnú výzvu.
Prvým naštudovaním jednej z vrcholných Donizettiho opier vo svojej viac než storočnej existencii vychádza Slovenské národné divadlo v ústrety konzervatívnej – a teda zrejme väčšinovej – časti auditória. Inscenačná koncepcia francúzskeho režiséra Gilberta Blina a pôvodom amerického scénografa Alexandra McCargara zreteľne deklaruje konkrétnu historickú etapu, prostredie či architektúru kráľovského Londýna. Zvolené materiály ako neopracované drevo, tehlové omietky, šedé múry či šachovnicová dlažba priam evokujú siluetu britských ulíc. Pohybom javiskovej točne s okennými otvormi, gotickým obkladom či renesančnými obrazmi kreujú tvorcovia raz interiérové, inokedy zase exteriérové prostredie paláca a väznice. Kostýmy českého výtvarníka Josefa Jelínka sú verné dobovej ikonografii. Oproti zásadovej, nekompromisnej Elisabette odetej do farebne výrazných šiat stojí Maria Stuarda v dramatickej čiernej. Jej odvaha čeliť smrti bola stelesnená vyzlečením sa do červeného spodného rúcha symbolizujúceho preliatu krv.
Titulnú hrdinku na prvej premiére stvárnila stála členka súboru, sopranistka Mariana Sajko. Lyrickým hlasom plným farebných nuáns, technickou suverenitou a intonačnou istotou bola kvalitnou protagonistkou. Terézia Kružliaková v úlohe Elisabetty disponovala širokým dynamickým diapazónom. Virtuózne zvládnuté koloratúrne behy a nosnosť materiálu vo všetkých polohách sa pretavili nielen v technickom zvládnutí náročného partu, ale aj v zhmotnení charakteru postavy. Milostný trojuholník uzatvára postava Roberta, grófa z Leicestru, ktorého stvárnil taliansky tenorista Paolo Lardizzone. Jeho výkon bol sklamaním. Lardizzoneho hlas znel forsírovane, plechovo, s častými intonačnými nepresnosťami a absenciou diferentných dynamických polôh. Najmä v ansámbloch pôsobil ako rušivý element. Prieraznosť jeho tenoru sa zúročila len v emocionálne vypätých situáciách.
Orchester pod taktovkou talianskeho dirigenta Marca Guidariniho hral intonačne presne, technicky i tempovo suverénne a dynamicky sviežo. Zborový aparát v naštudovaní Zuzany Kadlčíkovej svojou zvukovou kompaktnosťou a rytmickou pestrosťou skvalitnil hudobnú realizáciu titulu.
Belcantový štýl, ktorý vo svojej tvorbe originálnym spôsobom rozvíjal aj od Donizettiho o generáciu mladší operný mág Giuseppe Verdi, je priam kvalitatívnou sondou do dispozícií umeleckého aparátu. V prípade speváckeho obsadenia, ktoré je spôsobilé prekonať úskalia donizettiovských partov, sa tento operný titul môže stať skutočnou ozdobou repertoáru. Inscenačný aj interpretačný tím bratislavskej Marie Stuardy v náročnej skúške obstál solídne.
Recenziu si môžete vypočuť v rozhlasovom spracovaní, ktoré bolo odvysielané v premiére 27. 4. 2023 na Rádiu Devín: https://devin.rtvs.sk/clanky/reflexia-a-kritika/324773/divadelna-recenzia-maria-stuarda-v-snd