Košická Krútňava obnažená do hĺbky ľudského odpustenia
Záver novembra patril v Národnom divadle Košice premiére novej inscenácie slovenskej národnej opery Krútňavaod Eugena Suchoňa. V poradí piatym tunajším naštudovaním si Košičania pripomenuli 75 rokov od svetovej premiéry diela v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Na realizácii sa podieľal tím domácich i zahraničných umelcov pod vedením nemeckej režisérky bulharského pôvodu Very Nemirovej.
Náhodné stretnutie skladateľa s novelou Mila Urbana Za vyšným mlynom v kúpeľoch Korytnica vyústilo do takmer deväťročnej intenzívnej práce na tvorbe národnej opery. Suchoň bezprostredne pochopil výrazný dramatický potenciál predlohy s prepracovanými charaktermi protagonistov, podmienenými prostredím slovenského vidieka. Kresťanský idióm viery, lásky a nádeje je tu umocnený odpustením. Tieto tendencie autor obohatil svojráznou hudobnou zložkou vykreslenou impresionisticky a neofolkloristicky orientovanou inštrumentáciou. Nepopierateľný je aj vplyv moravského velikána Leoša Janáčka, a to prevažne v motivicko-nápevkových štruktúrach melodiky.
Abstraktné režijno-scénografické prevedenie Very Nemirovej a Stephana Braunfelsa umocňuje nadčasovosť a univerzálnosť príbehu, avšak neneguje ľudový kolorit. Priestorom pre kľúčové dramatické akcie sa stal kruh na pódiu. Princípy hriechu a očistenia sú prítomné v konšteláciách bielej a čiernej farby. Pútavým prvkom inscenácie je stelesnenie zavraždeného Jána Štelinu do fyzickej podoby, na scéne sa objavuje ako Katrenina spomienka či výčitky svedomia Ondreja Zimoňa. Kostýmy Simony Vachálkovej sú reminiscenciou na dobu 40. a 50. rokov minulého storočia, keď Krútňava vznikala a mala svetovú premiéru. Komplexnosť vizuálneho prevedenia sa zameriava na vnútorné prežívanie postáv ovinuté ich túžbami a trápeniami, s dychtivosťou po odpustení.
Gustáv Beláček sa zmocnil postavy Štelinu s mimoriadne koncentrovaným speváckym a hereckým nasadením. Vokálny part interpretoval dynamicky bohato, intonačne presvedčivo a agogicky premyslene. V jeho prejave dominoval zmysel pre legato, artikulačnú pregnantnosť a dramatickú pútavosť. Chorvátska sopranistka Gabriela Hrženjak bola Katrenou lyrickou a subtílnou. Podmanivými a znelými pianami i hlbokým pochopením vnútorného citového rozpoloženia stelesnila pokornosť, poslušnosť a obetavosť titulnej hrdinky. Michal Lehotský bol herecky uveriteľným Ondrejom Zimoňom. Presvedčivo pretlmočil jednotlivé náladové polohy a citové črty. Poradil si aj s exponovanou vysokou polohou partu, avšak bez patričného lesku či dramatickej šírky. Určitým mankom v jeho prejave boli miesta prekryté zvukom orchestra.
Orchester pod taktovkou šéfdirigenta Petra Valentoviča interpretoval dielo s plným entuziazmom, rytmickou presnosťou, farebnou pôvabnosťou a zvukovou monumentálnosťou. Spoločne so zborovým aparátom kreovali kompaktný hudobný prvok komentujúci dejový priebeh na javisku. Malým nedostatkom bolo určitá tempová kolísavosť zo strany zboru pri rýchlejších a exponovanejších pasážach.
Prevedenie Krútňavy Verou Nemirovou neignoruje ľudový aspekt diela, avšak oberá ho o dominanciu, čo sa v tejto inscenácii ukazuje ako mimoriadne funkčné, umocňujúce ideové princípy opusu a potrebu katarzie. Košická inscenácia Krútňavy divákom predostrela zrkadlo stavu dnešnej spoločnosti túžiacej po hĺbke ľudského odpustenia. Zároveň má predpoklady na to, aby práve ňou zažila naša národná opera opätovnú slávu aj za hranicami vlasti.
recenzované predstavenie: 30. 11. 2024