Skip to main content
Autor: Daniel Ševčík, 20 rokov, Trenčín

Buď aj Ty SMART a zdieľaj kreatívnu recenziu, ktorá sa Ti páči!

Predaná nevesta podľa Alice Nellis


Hlavný problém pri vytváraní nových spracovaní najnárodnejšej českej opery spočíva vo viac než 150-ročnej inscenačnej tradícii a špecifickom postavení diela v spoločnosti. To vytvára určitý tlak spôsobený očakávaniami publika i kritiky. Stretajú sa tu dva názorové prúdy. Prvý z nich vníma Predanú nevestu ako klenot, na ktorý sa má hľadieť s rešpektom a úctou. Chce vidieť „klasickú Predanku“, ktorá sa drží libreta a nesnaží sa o nové pohľady na to, čo vedeli Karel Sabina s Bedřichom Smetanom aj tak najlepšie. To, že tá naozaj pôvodná Predaná nevesta z roku 1866 vyzerala úplne inak (a to nielen po vizuálnej stránke), mnoho divákov azda ani netuší. Na druhej strane je tu publikum, ktoré by privítalo aj niečo iné než chodský kroj a maľované kulisy. No nech už sa režisér prikloní k akémukoľvek riešeniu, každé nové naštudovanie, najmä v Zlatej kapličke, bude obrovskou výzvou spojenou s rizikom minimálne internetového lynču. 

Alice Nellis, režisérka v poradí dvadsiatej prvej inscenácie Predanej nevesty v histórii pražského Národného divadla, sa rozhodla riešiť túto neľahkú úlohu formou divadla na divadle. Aj keď nejde o žiadnu novinku, je to jeden z funkčných modelov. Prečo však tentokrát nefunguje? Nad tým sa zamýšľam v tomto texte.

Dej sa začína odvíjať ešte počas záverečných taktov predohry. Na javisku sa rozcvičujú tanečníci, v zmätku pribieha a zaradzuje sa zbor, ale nikto z nich sa očividne neteší. Namiesto radosti zo života vidíme fádnu rozcvičku a statickú masu ľudí v podobe zboru. To isté sa opakuje aj počas ďalších, pôvodne roztancovaných scén. Postupne prichádzajú jednotliví sólisti. Celebritného tenoristu Jeníka sprevádza televízny štáb. Nasleduje konkurz na rolu Mařenky. V druhom výstupe, teda od Tak tedy přece se to státi má? Ó já nešťastná! cez Kdybych se co takového o tobě dověděla až po duet Věrné milování, sa vedľa Jeníka vystriedajú tri rôzne ženy, neustále obletované Nellisovou pripísanými činohernými postavami, Kostymérkami a Režisérom. O citoch, nie to ešte o láske tu nemôže byť reč. Scéna má rámcovať celý príbeh, predstaviť divákom dve hlavné postavy v ich najintímnejšej chvíľke, keď si vyznávajú lásku, no vidíme len splnenie si pracovnej povinnosti. Odspievať čo je v notách a zaradiť sa. Na konci sa síce objaví aj pohľad do očí či dokonca bozk, no sú vynútené Režisérom, ktorý spevákov naaranžuje bližšie k sebe. 

Dve adeptky na rolu Mařenky sú úspešné a budú sa v nej podľa potreby striedať. Z tretej sa stáva Jeníkova budúca svokra Ludmila a zároveň Esmeralda. Nasleduje výstup, v ktorom Krušinovci a Kecal dohadujú sobáš Mařenky s Vaškom. Kecal si na pomoc privoláva Šepkárku a neustále uteká na proscénium, kde (zrejme ako predstaviteľ starého operného herectva) s veľkými gestami spieva do hľadiska. Podobná absencia interakcie medzi postavami sa vyskytuje naprieč všetkými scénami. Nellisovej zámer kreovať postavy postupne od neskúsených hercov (ochotníkov), nad ktorými musí Režisér stáť a usmerňovať každý ich pohyb či pohľad, až k tretiemu dejstvu, kde budú skoro samostatní, sa podarilo naplniť. Ale za cenu straty charakterových vlastností postáv, vzťahov medzi nimi – a tým i samotného príbehu. 

Slabým miestom je aj chýbajúca logika medzi spievaným textom a dianím na javisku. Ak na konci ďalšej „rozcvičky“ tanečníkov – sídliskovej mládeže – spievajú ich rodičia Pojď sem holka, toč se holka, dokud vábí skočná polka! ....věru postát nemůžem, nedáva zmysel, aby v tomto radostnom tóne boli vlastne nahnevaní, že ich deti sa do noci túlajú po krčmách. A už vôbec nie, aby ich takým veselým popevkom volali domov. 

Druhé dejstvo prináša opäť niekoľko nelogických výjavov, lacných gagov a nevyužitých možností hudby. Jeníkovo presviedčanie chlapov o láske cennejšej než pivo a peniaze je tu akoby len mimochodom. Výstup je totiž zasadený do prestávky medzi skúškami. Znovu teda nejde o názor Jeníka ako postavy Sabinovho príbehu, ale o názor prominentného Tenoristu. Zásadný moment vyjadrujúci myšlienku celého diela sa tak stráca v nezáväznom debatovaní Hercov. Táto i nasledujúca scéna majú veľký tanečný potenciál, no režisérka hudbu do veľkej miery ignoruje. Počas zboru To pivečko sa tanečníci pobijú a furiant je obmedzený len na znásobené, demonštratívne gesto nesúhlasu Hercov s Režisérovou koncepciou. Jedna z predstaviteliek Mařenky si počas duetu s Vaškom (so slovami do vody bych skočila)pádom z hory debien zlomí nohu. Vybieha Režisér, volá záchranku a Vaškovi podsúva novú partnerku, s ktorou zdarne dospievajú, čo treba. Škoda tohto zásahu. Zdalo sa, že Herci začínajú po stávke skutočne hrať. 

Výstup Kecala s Jeníkom pokračuje v nastolenom trende. Jeník, aj napriek tomu, že je čestným hosťom a o chvíľu sa postaví pred novinárske objektívy, musí upratovať prázdne debny od piva. Tým pádom odbieha do zákulisia a Kecal vedie dialóg sám so sebou. Duet Znám jednu dívku už spievajú spolu, držia sa za ramená a tancujú, pričom sa Kecalovi zamotajú hodinky do Jeníkovej parochne. Vtipná i keď lacná situácia, akých je tu viac. No väčšinou nie sú celkom domyslené – šklbnutie za parochňu predsa nemôže bolieť. Alebo je to už naozajstný Jeník? 

Koniec dejstva je ráznym zlomom pre celú inscenáciu. Zúfalý Režisér prichádza so spásonosným nápadom – nebude tak ako mnohí jeho predchodcovia špekulovať nad tým, ako „Predanku“ inovovať. Kostýmy z deväťdesiatych rokov vymieňa za kroje a ak by nepremrhal všetky tanečné čísla, určite by breakdance nahradili tradičné ľudové tance. Výnimočnosť diela je predsa v dlhoročnej tradícii. Načo teda vymýšľať niečo nové? Prichádzame tak k diskutabilnému záveru, ktorým Alice Nellis popiera to, o čo sa na ploche dvoch dejstiev sama snažila. 

Do bielej farby odeté tretie dejstvo vizuálne možno až príliš kontrastuje s fádnym sídliskom a vôbec nezapadá do pôvodného deja, kde operu skúšali takmer samí ochotníci. Postava Režiséra sa objavuje len zriedka, sme zrejme na generálke. Výstup komediantov je poňatý ako veľkolepá cirkusová šou. Cvičené biele opice skáču na trampolínach, predvádzajú kúsky visiac na povrazoch. Je sa na čo pozerať, ale pre absenciu ľudí a sterilitu prostredia pôsobí všetko akoby vytrhnuté z úplne inej inscenácie. 

Idylicky snová scéna, na pozadí premietané oblaky, ľudia v štylizovaných bielych krojoch a v kontraste s tým realistické herectvo – taký je zvyšok opery. Dalo by sa povedať, že aj napriek mnohým problémom sa Alici Nellis podarilo vytvoriť Predanú nevestu ako obraz skúšobného procesu vrcholiaceho vo finálnom, možno trochu gýčovom tvare. To by tu však nemohla byť postava otravného Režiséra. Keď sa už zdá, že si postavy pôvodného libreta začínajú medzi sebou vytvárať vzťahy, že je tu nádej na vznik zápletiek a podobne, tak príde návrat do reality. Mařenka zachrípne a režisér ju vymení za tú so zlomenou nohou. To je ale úplne iná žena – a Jeníkovi predsa ide o konkrétnu Mařenku. Navyše je v civile, takže vôbec nezapadá medzi ostatné postavy. Opäť vidíme len komunikáciu medzi hereckými kolegami a prácne navodená iluzívnosť je razom preč. Taktiež dôležité časti textu, ktoré Mařenka spieva, znejú skôr akoby ich adresovala Režisérovi, napríklad Ano, dobře rozmyslím na konci piateho výstupu (pôvodne ide o to, či sa chce vydať za Vaška; u Nellisovej o to, či bude ďalej hrať.) Počas duetu Tak tvrdošíjná, dívko, jsi, že nechceš pravdu zvědět! sa dvojica vtipne doberá, no problém opäť nastane, keď Režisér privedie zachrípnutú Mařenku. A tak sa dostávame do finále, v ktorom vedľa Jeníka stoja dve Mařenky. Jedna spieva Jeníčku můj, jsem tvá, jsem tvá! a druhá zachrípnutá, ale zato v kroji, len naprázdno otvára ústa.

A aká je teda odpoveď na otázku z úvodu? Nech už by sa režisérka rozhodla pre akékoľvek spracovanie, hlavné slovo určite nebude mať to, či rešpektuje tradície alebo prináša nový pohľad na dielo. Pri dodržaní určitých podmienok môžu oba spôsoby veľmi dobre fungovať. Zásadné však je, aby bol režijný koncept jasne stanovený a nevybočoval za hranice svojich vnútorných pravidiel.  Nellisovej zámer, ktorý uviedla v médiách a jasne sa dal vyčítať i zo samotnej inscenácie, znel, že sa chce vysmiať všetkým, ktorí sa pokúšali nájsť v Predanej neveste niečo viac než v nej vidno na prvý pohľad. No touto ideou, ktorú režisérka sformulovala zrejme už na samom začiatku tvorivého procesu, vlastne odmietla dve tretiny svojho diela. Vynára sa tak otázka, či je na demonštráciu jednej myšlienky naozaj potrebné vytvoriť dve dejstvá, aby sme ich následne negovali návratom k tomu, čo sme vedeli už na začiatku.