Brniansky Jakobín – óda na českú kultúrnu tradíciu
Uvedením lyrického a zároveň humorne koncipovaného titulu Antonína Dvořáka Jakobín otvorilo Národné divadlo Brno tohtoročnú opernú sezónu, ktorej premiérový zoznam tvorí popri českých kompozíciách (Smetanov Dalibor či Dvořákova Rusalka) aj nový opus Here I am, Orlando slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej.
Vzniku Jakobína predchádzali nielen určité námetové nezhody s libretistkou Máriou Červinkovou-Riegrovou, ale aj Dvořákova nerozhodnosť v adresnosti diela. Pred medzinárodným renomé skladateľ napokon uprednostnil domáce publikum a národný potenciál opusu, ktorý osviežil reminiscenciou na vlastné životné okamihy. V Jakobínovi sa prejavil ako skúsený symfonik vstrebávajúci kompozičné umenie klasicistických českých majstrov a zároveň deklaroval zmysel pre dramatické umenie, keď vytvoril typologicky plnokrvné postavy s napínavo vykreslenými vzťahmi.
Režijno-scénicky vizuál Martina Glasera a Pavela Boráka tlmočil geografický pôdorys českého malomesta s typickou architektúrou, vlnité drevené siluety evokovali kopcovitý terén s maketami domov, kostola či šľachtického sídla. Symboliku prevedenia obohatili aj veľkorozmerné prototypy školskej budovy či okenné oblúky signalizujúce interiér paláca. Kostýmy Davida Janošeka vystihovali hierarchiu spoločenských sociálnych vrstiev na prelome 18. a 19. storočia, od parížskeho spoločenského cez český ľudový až po šľachtický odev.
Jakobína Bohuša interpretoval barytonista Roman Hoza. Mäkko znejúcim hlasom, korektným vedením melodickej línie a vyrovnanými registrami bol spoľahlivým vokálnym a hereckým protagonistom. Pavla Vykopálová ako Júlia znela vo výškach presvedčivo a intonačne prívetivo, zároveň zúročila výrazový potenciál vyjadriť hlbokú vnútornú myšlienku. V duete s kniežaťom Vilémom v treťom dejstve bola priam hlasovým stelesnením anjela. Tadeáš Hoza sa v postave Adolfa predstavil iskrivým, jasným barytónom s aplikáciou dramatických odtieňov hlasového fondu. Basista Ján Šťáva v úlohe sluhu Filipa pôsobil v recitatívoch suverénne, herecky uveriteľne a spevácky zrozumiteľne, no v sólových a komorných číslach trpel jeho rezonantný bas slabšou artikulačnou zrozumiteľnosťou. Komickú postavu učiteľa Bendu prirodzene a interpretačne sebavedome zosobnil Petr Levíček, šťavnato znejúcim tenorom korenil humorne vyznievajúce melodické kreácie. David Szendiuch ako knieža Vilém svojím mäkko znejúcim basbarytónom odostrel charakterové pozadie mrzutého, nahnevaného i sklamaného, no zároveň milujúceho a odpúšťajúceho otca. Hosťujúca Lucie Kaňková bola Terinkou s korektnou intonačnou stabilitou a smelo znejúcimi výškami. Jej citom podfarbený prejav podporoval dramatické napätie vyplývajúce z deja. Rovnako hosťujúci Aleš Briscein ako Jiří pôsobil vďaka dôslednej artikulácii, žiarivej farbe i tónovej vyrovnanosti suverénne a herecky zaangažovane, jeho znelý tenor si bez problémov poradil aj s hutným orchestrálnym zvukom.
Orchester ND Brno korektne uchopil symfonicky poňatú partitúru, pod taktovkou Roberta Kružíka (hudobné naštudovanie Jakub Klecker) znel zvukovo ucelene, sviežo a tempovo suverénne. Interpretačným nedostatkom bolo prekrývanie hlasov spevákov nachádzajúcich sa za portálom javiska. Operný zbor pod vedením Pavela Koňáreka a Detský zbor Brno Valerie Maťašovej zneli hlasovo homogénne, fonicky šťavnato, s koncentráciou na metro-rytmické nuansy partitúry.
Dvořákov Jakobín oscilujúci medzi komédiou a lyricko-sentimentálnym dramatickým opusom sa nezaraďuje medzi opery nadnárodného formátu. Dvořákova melodická invenčnosť však nezostáva nepovšimnutá. Melódia duetu „Jen ve zpěvu“ rezonuje tak medzi českým, ako aj slovenským publikom. Vďaka entuziazmu umeleckého súboru dielo nielen interpretačne obstálo, ale sa stalo predzvesťou dôstojných osláv blížiaceho sa Roku českej hudby 2024.