Čert a Káča – kreatívna všehochuť
Opera SND po takmer štyroch dekádach (derniéra predchádzajúcej produkcie sa uskutočnila v roku 1981) premiérovala Dvořákovu operu na rozprávkový námet Čert a Káča. Inscenácia plná pohybu, kúziel a pestrosti je výsledkom spolupráce mladého česko-slovenského tímu na čele s režisérkou Zuzanou Fischer.
Opery Čert a Káča (1899) a Rusalka (1901) završujú Dvořákov celoživotný záujem o rozprávku. Svet mágie, nadprirodzené prostredie či sociálne a morálne ukotvenie rozprávkových postáv poskytovali skladateľovi materiál, v ktorom mohol naplno využiť svoj umelecký potenciál. V opere Čert a Káča ho vystihuje farebná inštrumentácia s tanečnou hudbou a štylizáciou ľudových tancov.
Prvá premiéra novej inscenácie bola zároveň večerom debutov. Jedným z nich je aj režisérka Zuzana Fischer. Slovenská umelkyňa má v pomerne mladom veku za sebou operné réžie v Štátnej opere v Banskej Bystrici (Cavalleria rusticana a Pagliacci, 2019) či v Jihočeskom divadle v Českých Budejoviciach (Così fan tutte, 2021). Vo svojej prvej bratislavskej inscenácii ponúkla publiku bohatý vizuál od rokokového paláca (prvé a tretie dejstvo) po industriálne vyobrazené peklo (druhé dejstvo). Fischer využila technické dispozície novej budovy SND a snažila sa naplno zúročiť veľkosť nielen javiska, ale i priestoru pod ním (vyobrazenie pekla pod zemou). Súčasťou koncepcie boli aj akrobatické kreácie či výstupy parkúristov. Toto pohybové umenie síce spestrilo sobotňajšie predstavenie, avšak v symbióze so samotným dejom pôsobilo na viacerých miestach nekoncepčne a samoúčelne. V treťom dejstve počas rozuzlenia príbehu preskakovali parkúristi rady na balkóne, čím odpútavali pozornosť publika od zmyslu príbehu. Správnym načasovaním akrobacií by som sa pravdepodobne necítil ako v cirkuse so sprievodom Dvořákovej hudby.
V postave Káče debutovala slovenská sopranistka Katarína Flórová. V role temperamentného a po všetkom neznámom chtivého dievčaťa znela artikulačne vycibrene a rytmicky precízne. Flórová bola uveriteľnou „hubatou“ Káčou so zvučným sopránom. Ondrej Šaling ako dedinský chlapec Jirka pôsobil na javisku suverénne, jeho zvonivý tenor sa pekne niesol nad pomerne hutným orchestrálnym sprievodom. V role Čerta Marbuela sa predstavil Michal Onufer. Protagonista veľmi kreatívne pristúpil k stvárneniu charakterového pozadia svojej postavy. Z jeho hlasu bolo počuť napätie, strach, vábenie či zúfalstvo, čo sa prejavilo aj v dynamike a farbe hlasu interpreta. „Ostrieľaná“ kňažná Jolana Fogašová síce kreovala postavu prenikavým hlasom vo vyššej polohe, ale so slabšou zrozumiteľnosťou textu a neznelou spodnou polohou.
Premiérovú taktovku prevzal pre ochorenie hlavného dirigenta Martina Leginusa jeho asistent Branko Ladič. Po ouvertúre, ktorú poznačila menšia neistota, znel orchester síce kompaktne, ale neobsažne. Zbor Opery SND precízne pripravila zbormajsterka Zuzana Kadlčíková. Zboristi pôsobili zvukovo ucelene, vyrovnane, rytmicky presne a tempovo suverénne.
Čert a Káča i Rusalka plnia v dramaturgii SND funkciu rodinných opier. Zámerom Fischerovej režijného konceptu bola všehochuť, v ktorej si každý nájde to svoje. Ambíciu strhnúť a očariť každú vekovú kategóriu hodnotím ako správny prístup tvorcov. Divadlá potrebujú cibriť mladých divákov, oslovovať a vychovávať detské publikum, no zároveň nezabúdať ani na tých „skúsenejších“, ktorí sú dychtiví nielen po populárnych, ale aj po dramaturgicky odvážnejších tituloch.