Z hľadiska priamo na predmestie
Predstavenie Cyrano z predmestia som videla po niekoľkých rokoch už druhýkrát, a musím priznať, že už ako staršia som vnímala mnoho vecí inak. Mala som asi osem rokov, keď som si do hľadiska na túto inscenáciu sadla prvýkrát a toho večera som odchádzala očarená hudbou, svetlami a hereckými výkonmi svojho prvého muzikálu – pre dieťa to bol naskutku fascinujúci zážitok. A tak, keď som dostala možnosť ísť na ísť na predstavenie opäť, bola som na začiatku trocha skeptická – bude mať na mňa taký istý efekt ako pred piatimi rokmi?
Môj skepticizmus sa ale nenaplnil. Predstavenie ma nesklamalo a z hľadiska som odchádzala rovnako očarená ako kedysi, no tentokrát zahĺbená do vlastných myšlienok krútiacich sa okolo deja a myšlienky diela – ľudskej povrchnosti, pýchy a sily dobrého srdca.
Bolo by najjednoduchšie teda povedať že divadlo je veľmi záhadná vec – každý si môže z akejkoľvek inscenácie odniesť myšlienku akúkoľvek, a kým pred pár rokmi si ma získali farby a istá „mágia“ muzikálu, tentokrát to bol zaujímavý pohľad na život mladých ľudí no predovšetkým následky pop-kultúry a jej dopadov na životy malých a vzrastajúcich hviezd.
Cyrano z predmestia teda predstavoval príbeh plný istej vášne – či už voči ľuďom alebo umeniu. Hlavnými hrdinami sú len obyčajní mladí ľudia, ktorí túžia po uznaní a sláve, hľadajú samých seba no predovšetkým upadajú do otroctva svojich vášní – až dokým sa sami celkom nezničia. Predstavenie malo svoje šťastné aj smutné chvíle kladúce otázku – komu vlastne môžeme dôverovať?
Veľmi sa mi páčila atmosféra a spracovanie hudobných čísel. Nakoľko sa jedná o inscenáciu o mladých ľuďoch, v ich motiváciách alebo činoch som neraz videla aj seba alebo svojich rovesníkov. Predstavenie som si veľmi užila a čas mi pri sledovaní uplynul ako voda, ktorá ma zo sedadla v hľadisku Divadla Nová scéna uniesla priamo „na predmestie“.