Utrpenie Bonvivánove
Introdukcia divadelnej inscenácie režiséra Martina Kákoša Bonviván je zasadená do baru, ktorý je pre barmanku, na rozdiel od jeho „majiteľa“ je iba zdrojom peňazí, emocionálnym nábojom, ktorého pôsobnosť je založená na súvislosti baru s Bonvivánom, baru, ktorý patrí ľudu rovnako ako Bonviván. Bonviván, ten, kto si dobre žije, vstupuje do baru a v žiare modrého svetla, ktoré asociuje melanchóliu a je leitmotívom hry – často sa sním pracuje pri vyjadrení trpkej pravdy a predzvesti nešťastia – vyriekne vážny úvahový monológ o nenaplnených ideáloch, starobe a efemérnosti.
Bar je konštantným priestorom inscenácie Bonviván. V bare sa premýšľa nad minulosťou pri poháriku s alkoholom. Nad svojou minulosťou rovnako premýšľa i Bonviván.
Prológ sa začína spevom:
„Neviem, čo je so mnou, ale slabú pamäť mám
od istého času stále niečo zabúdam.“
Tento paradox piesne vo vzťahu k premýšľaniu nad minulosťou je predzvesťou dialektického pnutia medzi minulosťou a prítomnosťou. Bonviván nahliada na svoju minulosť a divadelný priestor sa rozdeľuje na dve časovo-simultánne scény. V jednej sledujeme Bonvivána umiestneného v scénickom priestore v polohe uhýbavosti s nádejou na obrat, čo je príznačné pre jeho vnútorné rozpoloženie, ako reflektuje a sleduje samého seba v minulosti a v druhej, hlavnej scéne sledujeme Bonvivána ako ambiciózneho, nevinného mladíka s výnimočnými schopnosťami, plného ideálov, neskúsenosti a spočiatku i neistoty.
Prečo táto nutnosť dialógu s minulosťou? Dialogickosťou sa vyjadrujú výpovede, ktoré sa obracajú na adresáta a hľadajú odpoveď či naznačujú spor s doterajšou výpoveďou. Nie je náhodou, že sa Bonviván obracia ku svojej minulosti až na sklonku života. Práve vtedy má schopnosť uchopiť svoj život v celku; a táto potreba je vskutku naliehavá. Adresátom výpovede je on sám; potrebuje sa vysporiadať so samotnou existenciou a autentickým prírodným základom ľudského charakteru. Vskutku, v tejto divadelnej inscenácii nachádzame archetypy ako praobrazy základnej ľudskej skúsenosti, ktoré sa premietajú i do symbolov.
Spomeňme jeden z nich. Matka dáva Bonvivánovi prsteň, to jest symbol vysokej hodnoty (nahliadané z kultúrnych hodnôt Európy), ktorú má, podobne ako hrdina romance, naplniť, čo sa mu však neskôr nedarí, pretože upadá z pozície úspešného mladíka, teda niekoho, kto má výnimočné schopnosti, do pozície hrdinu horšieho ako je bežný človek, pretože sa stáva súčasťou nacistickej ideológie, donáša. Tento motív kulminuje v scéne, v ktorej otvára Sáre dvere počas toho, ako ju odnášajú nacisti. Neskôr sa však hrdina opäť vráti k výsostnej hodnote, ktorú však už nereprezentuje prsteň, ale červené topánky – červená ako farba nečistoty (v antropologickom zmysle – žena a menštruácia), pretože Bonviván prešiel z fázy človeka nevinného do fázy človeka poznačeného vinou a skúsenosťou. Ani Bonviván, ten, kto si dobre žije, sa nevyhne životu, nad ktorým sa vznáša tieň utrpenia.
Žiada sa nám upozorniť aj na prácu so znakmi a s formou, resp. obsahom tohto divadelného diela. Opíšme tu scénu zo začiatkov Bonvivánovej kariéry: najskôr má divadelnú skúšku ešte pred hraním „na ostro“. Akt skúšky je naznačený Bonvivánovým prechodom do úzkej konštrukcie s červeným závojom v zadnom pláne javiska. Tento prechod sa odohráva s predošlou scénou bez prerušenia – kontinuálnosť scény intencionálne zaisťuje práca so svetlom (tento postup je prítomný naprieč celou hrou) – kde je so spoluhercami otočený
chrbtom ku skutočnému publiku a čelom k orchestrisku. To, že ide o skúšku je naznačené pochybením, teda prerušením spevu. Bonviván začne spievať opäť, už „na ostro“, vtedy, keď sa so spoluhercami otáča k publiku a prechádza do stredu hracej plochy. V tomto momente skutočné publikum zastupuje i fiktívne publikum umeleckej fikcie. V závere divadla v divadle
sa opäť prevracia perspektíva do protiľahlej strany, opäť sú k skutočnému publiku chrbtom. Táto sémantická hra je dobre zvládnutým dynamizujúcim prvkom. Podobné plynulé sémantické prechody nachádzame i v dialektike obsahu a formy hry, napr. v momente, kedy je spev priamo implementovaný do deja – javiskové postavy reagujú na spev, ktorý sa v týchto situáciách nejaví ako forma, ako štrukturálny indikátor muzikálu, ale ako obsah hry.
Pokračujme v úvahe o spievaných častiach.
inscenácia Bonviván je síce jukebox muzikál, v ktorom skladby tvoria už existujúce piesne populárnej hudby, ale tu ich zakomponovanie do diela nie je samoúčelné. Hudobné čísla nenesú len ilustratívnu funkciu, ktorá je iba atmosférotvorná, ale aj dramatickú; prinášajú nový význam a sú vyjadrovacím prostriedkom k odhaleniu vnútorného prežívania postáv alebo k dopovedaniu dramatických situácií: lyricky sprostredkúvajú napr. žiaľ, zádumčivosť, lásku.
Vráťme sa teraz k nosnej téme inscenácie, ktorým je dialóg s minulosťou. Medzi dvomi dramatickými časmi dochádza vo vypätých situáciách k zjednoteniu, teda dialóg medzi Bonvivánovým svedomím a jeho činmi sa sprítomňuje v dialógu medzi dvoma javiskovými postavami, ktoré ho reprezentujú. K zavŕšeniu zjednotenia oboch dramatických časov, prítomnosti a minulosti, dochádza v momente, kedy Bonviván ako starý pán v prítomnosti podpisuje odstúpenie od tvorby socialistickej estetiky, ktoré bolo súčasťou prvého dramatického času, teda minulosti. Bonviván teda v tomto zjednotení časopriestorových kontinuí plne prežil svoju stratu identity, doslova sa v túžbe po náprave dotkol minulého.
Divadelná inscenácia sa završuje rámcovou kompozíciou – hra sa sústreďuje opäť do baru, kde sa Bonviván po boku barmanky z prológu, ktorú oslovuje „múza“, pretože je personifikáciou jeho publika, optimisticky zmieri so svojou minulosťou. Je obdivuhodné, že prostredníctvom takého žánru, akým je jukeboxový muzikál, dokázali tvorcovia stvárniť a ukázať autenticitu ľudského charakteru.