Pútnici
Nepochopení a nenávidení sa ocitáme vo svete, kde len Boh dokáže odpúšťať a diabol pokúšať. Sme väzňami vlastnej mysle a tela.
Ťažia nás nezmyselné zákony a skazené ľudské hodnoty. Nemôžeme voľne dýchať, rozprestrieť krídla a odletieť. A hoci by sme veľmi túžili po slobode, po tom, aby sme nepočuli neľútostné názory ľudí, ktorí nemajú duše, nemôžeme urobiť nič iné, len prežívať zo dňa na deň a veriť. Veriť v lepšie zajtrajšky a veriť v boha.
Veriť, že zatmenie mysle pominie a slnko opäť bude mať svoju žiaru a mesiac svoje hviezdy. Aj keď precestujeme polovicu sveta a budeme hľadať pokoj, hľadať miesto kde nie je žiadna láska zakázaná a odsúdená, stále za nami pôjde on. Neviditeľný, ale v podvedomí poznaný a príťažlivý hriech. Pokušenie okúsiť všetky jablká v rajskej záhrade, pokušenie milovať všetko a všetkých. Avšak kto sme, aby sme nepodľahli diablovi? Ani boh nestvoril človeka bez chýb. Dal mu aj nedokonalosti, aby opäť mohol prísť na cestu šťastia. Pred touto cestou je však ešte jedna cesta. Cesta poznania a očisty. Ale aj na nej bude za rohom, v prítmí, postávať diabol. Nemusí ísť o materiálne pokušenie. Môže to byť aj smútok a sklamanie z nás samých, z toho, ako sme doteraz žili.
A možno práve preto prosíme, aby nám stvoriteľ poslal jedno z najkrajších stvorení, ktoré vytvoril. Laň. Ach, keby nám tak zoslal bielu laň. Nežnú, krásnu a nemú laň, ktorá bude našou spásou, ktorá nám zatancuje posledný tanec. Omámi nás a možno si ani nevšimne, že prichádza spanilá agónia.