Človek na obraz Boží
Jedno z najslávnejších diel Ladislava Nádaši-Jégého, Adam Šangala, sa v roku 2003 do-stáva do divadla Andreja Bagara v Nitre ako pôvodný slovenský muzikál v réžii Jozefa Bednárika. Dielo zo sedemnásteho storočia oživuje autor libreta Jozef Pašteka a autor piesní Kamil Peteraj. Muzikálové stvárnenie pôvodného diela prináša nové spracovania hlavnej myšlienky. Kľúčovou témou je láska odohrávajúca sa v dobách náboženských sporov. Tie sú v knihe zachytené prostredníctvom ľudských charakterov. Muzikálová forma však otvára novú, nepoznanú tvár diela, kedy sa hlavná myšlienka umocňuje pomocou mystiky. V predstavení sa objavujú postavy Boha a Diabla, ktoré po celú dobu predstavenia zasahujú do deja. Ide o veľmi šikovné vnuknutie myšlienky divákovi či diváčke, ktorí nezažili nezmyselné hádky cirkví na vlastnej koži.
Tvorcovia nadčasovým spôsobom využili protagonistovo meno. Adam symbolizuje ľudstvo. Zatiaľ čo v knihe sa dejom vrútime priamo do Oravského kraja, muzikálové spracovanie obohacuje publikum o predstavenie Adama Šangalu ako človeka stvoreného na obraz boží, a to prostredníctvom knihy Genezis a príbehu o stvorení sveta. Šangala sa tak stáva božou bábkou na ceste k dobru. Nebeská sila ho ochraňuje a veľakrát mu zachráni život. Boh ho počas predstavenia využije pre záchranu stratených duší, ktorých sa však napokon zmocní Diabol.
Postava Adama Šangalu sa počas svojej životnej púte stretáva s rôznymi predstaviteľmi iných náboženstiev (vrátane toho svojho). Naráža aj na mnohé hriechy, zhmotnené do postáv pretínajúcich jeho cestu. Stretne grófa symbolizujúceho smilstvo, Židovku, ktorá sa predáva za peniaze a dosádza si ich na hodnotovú úroveň Boha, ale stretáva aj lakomosť, chamtivosť či krutosť. Predstaviteľom týchto hriechov nastavuje zrkadlo a prebúdza v nich svedomie, za čo musí pykať.
Tému náboženských sporov máme vďaka rozprávačovi, predstaviteľovi Boha, sprostredkovanú i z perspektívy všemohúceho. Vysvetľuje, že nezáleží na odlišnostiach, ale na láske, s akou človek žije, lebo práve tou sa Bohu podobá. Myšlienka pôvodného diela je tak zvýraznená a na diváka a diváčku pôsobí silnejšie než len obyčajný náznak sporov o vieru. K zmiereniu dochádza až pri priateľstve Adama s evanjelickým kňazom, ktoré, hoci bolo zachované z pôvodného diela, k charakteru evanjelického kňaza pridáva aj záujem o astrológiu a hypnózu. To podľa môjho názoru nebolo potrebné. V 17. storočí je toto priateľstvo kontro-verzné samo osebe, a hypnóza istým spôsobom dôležitosť viery znížila na úroveň alternatívnych náhľadov na vyššiu silu.
Pre muzikálovú tvorbu sú najdôležitejšími prvkami spev a hudba, herectvo a tanec. Toto divadelné predstavenie svojimi výjavmi poňalo spomínané aspekty na vysokej úrovni. Hudobné spracovanie diela je skutočne rozmanité a okrem ľúbostných piesní sa v ňom nájdu i prvky slovenskej ľudovej tradície a orientálnej identity postavy Judity, ktorá spolu s mladou grófkou Brigitou, podľa môjho názoru, podala najlepší spevácky výkon. Rovnako dôležité je i prepojenie herectva so spevom. V tomto smere som mala spočiatku obavy pri postave hlavného protagonistu v obsadení Milana Ondríka. Jeho špecifická farba hlasu bola pre mňa v úvode predstavenia rušivá, no postupne ma jeho herecký výkon o vhodnosti pre rolu Adama presvedčil. Ondríkov záverečný monológ pred popravou bol toho excelentnou ukážkou. Tretím prvkom je už spomínaný tanec, ktorý bol sprostredkovaný profesionálnymi tanečníkmi a tanečníčkami. Tešilo ma, že choreografia využila klasické baletné prvky, a to pri skupinových i sólových výstupoch. Výraznú tanečnú zložku predstavovala laň, sprevádzajúca Adama Šangalu celým jeho životom. Ladným baletným krokom predznamenala i jeho smrť.
Scénografia sa dá opísať ako dychberúca, honosná, jedinečná, čarokrásna. Dominantou kulís boli predovšetkým náboženské knihy ako Orbis Pictus či Biblia, doplnené o knihu Metamorfózy. Výrazným prvkom scénografie bolo i železné slnko, v ktorom Adam Šangala na záver predstavenia vystupuje do neba. Tvarom sa podobalo na monštranciu, a tak vyjadrilo i aspekt obetovania, ktoré Adama v tomto príbehu privádza až na popravisko.
V záverečných chvíľach života Adama Šangalu nastáva moment, kedy sa ho mnohé z postáv predstavenia rozhodnú zabiť. Výrazným gestom, doplňujúcim už spomenutý monológ Milana Ondríka, je otočenie sa k hriešnikom, keď im Adam posledný raz ukazuje pravdu o ich hriechu.
Prekrásne trojhodinové predstavenie je pre diváka a diváčku nezabudnuteľným príbehom, ktorý zanecháva zimomriavky a prináša i spektrum rôznych katarzií, z ktorých si odnesie tie najoslovujúcejšie.