Sofokles a realista
Posaďte sa na stoličku,
(Režisér vyzve Sofokla.
Stolička vydýchne, zavŕzga.)
V očakávaní pripravil som Vám
malý prípitok.
Pripíjam na moju novú drámu!
Vaša tragédia antická,
tá udáva jej slávu,
jej meno hra ponesie.
Antigona, hrdinka, ožije.
Práve tu, kde stojíme,
predstavenie odohrám.
Vy však predtým láskavosť spravte,
o ktorú vás požiadam.
Chcete, nech Vám požehnám?
Nemýlim sa, však?
Na to slovo chlácholivé, ani víno nestačí.
Dám Vám ja svoj čas.
Presvedčte ma!
Príbeh dcéry Oidipa predstaviť mi nemusíte.
Však dovoľte mi opýtať sa,
prečo toľko váhate?
(Hľadí Sofokles na človeka dneška,
usmeje sa, aj zasmeje troška.)
Dávam Vám moc nad časom svojím.
Opakujem posledný raz.
Odohrajte predstavenie,
len pre mňa, Vy sám,
vyvolajte úžas.
Ak dovolíte,
s úctou ponímam dielo.
Lež
drámu antickú i storočie rodné Vám
dávno odvial čas.
Moderné slovo neprepíše myšlienok Vašich váhu.
No príbehu dám nový jas.
Ducha Antigony
uchopím hlasom dneška.
Toľkých tu už bolo.
Myslíš, že si jediný?
Toľkým som ja požehnal!
Slovo moje vzrušiť dokáže diváka,
no môže sa i zneužiť.
Ak dovolíte, dôveru Vašu
chcem si zaslúžiť.
Vašu hru tento raz
nebude sprevádzať lutna.
Zvuky, ktoré žiaden nástroj nestvorí,
tie sprievodcom sú Katarzie,
embolimou hru otvára.
Príbeh sa jej spevom začína.
„Nemôžem iba mlčať a tváriť sa,
že sa ma to netýka?“
Áno, s tým súhlasím.
Slovo Katarzie sa Antigony dotýka.
Protikladom svojho kráľa Kreóna je.
Slobodu prejavu obhajuje.
Nezdráha sa.
Zlému osudu, predurčenému bohmi, nevzdoruje.
Nech sa páči, Váš výklad pokračuje.
Teda Katarzia nás celou hrou sprevádzať bude.
Jej spev mladé obecenstvo oslňuje.
Názory osobné
bez obáv prezentuje.
Mnohých svojím postojom pohoršuje,
no žena silná i tak pokračuje.
Však teraz...
Nadviažem na príbehy dávnejšie.
Pokladom pre sestry Polyneikos je.
Len jedna z nich však
bratovi hlinou tvár zakryje.
Bohom ho odovzdá.
Isména bojí sa.
Zveličené Antigonino trápenie zdá sa jej.
„Pohrdnúť rozhodnutím vladára?
Veď sám Platón demokraciu zavrhuje.
Porovnávať sa s mužmi neprináleží žene!“
Isména skríkne presvedčene.
Sestra, zhrozená strachom vlastnej krvi,
oponuje.
„Platón je prvý, kto emancipáciu žien povoľuje!“
(Sofokles prikývne, keď počuje, že
piedestál ženskej hrdinky svojou odvahou
ten mužský zatieňuje.)
Odpustite, prosím, mám jednu otázku,
zabudli ste na dôležitý prvok.
Viete, o ktorom rozprávam?
Ten, ktorý budúcnosť povie nám.
(Režisér, prešťastný, na otázku odpovie kladne.)
Áno, v mojej hre chór neslabne.
Hoci novú podobu dostáva.
Veľký chór jednohlasný
mení sa na jednotlivca.
Hlas jednotný
päť drobnejších nahrádza.
Každý z inej sociálnej vrstvy pochádza.
Duní hlas zbožného starca,
piští hlas fifleny,
počuť hlas mládenca
i hlások krásnej ženy.
Každý svojich prívržencov zastáva si.
Piaty šedú eminenciu zastúpi.
Do sveta ryje svoje pazúry.
(Na javisko stúpne si,
ruky rozhodí k oblakom,
v duši len želá si
dojem dobrý vytvoriť opisom.)
Veľká tribúna, divadlo antické
parlament predstavuje.
S Bakchusom oslavujú,
Kreónovi tlieskajú,
dej predurčujú.
Sofisti pravdu mali,
(Do reči vstúpi mu Sofokles.)
spravodlivosť mocným
vlaje vlajkou ústupu.
Zaručiť si postavenie,
každý v to len dúfa.
Kreóna stvoril som ako rečníka silného.
Davy v sále svojím šarmom ohuruje.
Nik si ešte jeho pýchu nevšimol.
Jeho skromnosť sa tak potajme rozplýva.
Keď vtom
hlas vynorí sa z tmy.
„Ratujte ľudia!
Syna Oidipovho zakopali.“
Hlások jeho chveje sa,
vedomý si osudu.
Ak nenájde vinníka,
i jemu zvonia do hrobu.
Odkiaľ jeho reč sa splieta?
Na javisku niet ho.
Tamto, vzadu v obecenstve.
Prekvapiť nás musí!
Po prvý raz varovanie
predať pánovi skúsi.
Ten však jeho hlavu
ako splátku žiada.
Uteká on kade ľahšie.
Jeho vykúpenie,
dcéra Oidipova.
Kráľovi ju privedie,
sebe kúpi bezpečie.
Antigonu tak na cestu
k Hádesovi vyprevádza.
Keď však Kreón
hnevom opojený je,
aj Isména šírku charakteru prejaví.
Kráľ preto obe sestry uväzní.
Nik sa viac neodváži pýtať.
Vitrína hrubá,
sklenený hrob,
odstrašiť má slobodu,
lebo tá vladárovi nepríde vhod.
Štát ale nie je jeho majetkom.
Štát, ktorý privlastníš si,
nesmieš viac štátom nazývať.
Dobre rozumieš posolstvu môjmu,
preto ustúpim z cesty úryvku tvojmu.
Nie však na oplátku, z diplomacie.
No pre lásku k zosnulým, ktorú tvoja hra odhaľuje.
Antigona pre lásku chce žiť, lež pre ňu umiera.
Počkajte ešte!
Haimón odvážny
rozsudok nad snúbenicou obhajuje.
„Nie je hanbou naučiť sa
tvrdohlavým nebyť.“
Hovorí Haimón otcovi.
Ten sopliakovu radu
zo svojho rozumu odvrhuje.
Dýku vrazí do chrbta tomu,
kto kráľovský príkaz neposlúchne.
„Pobláznený ženou,
Haimón kráľovi stav hnevu spôsobuje!“
Zastav sa, tvorca.
Logos tvoj známy mi je.
Haimón obavy v sebe zhromažďuje,
o milú svoju i o otca zblázneného.
Nechce, aby na otca jeho
odsudzujúc hľadel ľud.
Mladíkov duch kráľa prevyšuje.
Áno,
však čím sa tvoj príbeh od môjho odlišuje?
Trpezlivosť, drahý pane.
Nie obe sestry utíšiť hnev smrťou svojou musia.
Isména nezomrie ešte na púšti.
Antigona však
s rodnými Tébami už sa lúči.
Vtedy
veštica prekročí tmu,
šliape do reflektora.
Oči malého dievčatka
vedú ju pred netvora.
Veštica? Čo stalo sa so starcom?
Téma ženy
umocnená je v mojej hre.
Ty, hoci dotýkaš sa jej
vo svoje predlohe,
šokujúcim činom si
pre diváka vlastného.
Toho žena mocná, Antigona,
žena so slobodným duchom,
uvádza do stavu ohúreného.
Divák tvoj vo vytržení je
z jej činu odvážneho.
Divák môj ale
šokovaný z moci ženy nie je.
Hoci stále muža s ženou
v spoločnosti porovnávať nejde.
Zato príbeh Katarzie,
ten sa divákov mladých zmocňuje.
Katarzia zhmotnená do podoby ženy.
Malej bábiky,
alterega hrdinky
a stareny.
Alúzia dedinskej ženy.
Pod kožu Kreónovi preniká.
Súcit a strach postáv príbehu
od seba odrazí,
svoj vlastný svet tak ochráni.
Veštica pánovi svoje videnia ukáže.
Márne však.
Vladárovi ani vlastná matka
cestu skrížiť nedokáže.
Tá, ktorú v úcte mal,
teraz v očiach jeho zapredaná je.
Opojený svojou veľkosťou,
cudziu radu nechce prijať kráľ.
To ste celí vy. Výplody človečenstva.
Aj za Bohom kráčate, len keď ste bezradní.
No keď moc a lásky svojej vám nadelí,
už len vlastný odraz v zrkadle hľadáte.
Často vám pýcha rozum začierni.
Kreón vešticu nepočúvne.
Tak je zákon ľudskej bezočivosti stanovený.
Kreón neskoro pocíti strach.
Chór radí mu ustúpiť.
Nech nenechá sa strhnúť mocou zas.
Napraviť všetko chce,
no nestačí mu snaha.
Radcov slovo nepomáha.
To sami však nevedia.
Chór podlé hriechy skrýva.
Vnucuje sa víťaznej strane.
Kryje si chrbát.
Iba prítomnosť
rozkázať mu môže.
Radosť a tanec
pohltili parlament.
Radujú sa priskoro,
všakže?
Nuž, áno, Sofokles.
Tvoj príbeh
s tým mojím
koniec majú rovnaký dodnes.
Teda viem už, čo príde.
Záverečný čin, udalosť,
konečným vysvetlením je,
čo nám minulosť rozpovie.
Ako Oidipus, ani Kreón
minulosť,
tú stálu večnosť, nepredíde.
Storočie moje železným vekom je,
v ňom iba sila vládne,
lož, násilie.
Antigona ani Haimón
neuzrú viac východ slnka.
(Režisér smutne prikývne
nad nešťastím milencov.)
Než ich stihli zachrániť,
z hrobky stal sa
svadobný hrob manželov.
Mŕtvy leží pri mŕtvej.
Sama. Uškrtila samú seba.
Tak i Haimón mečom svojím
sám sa prebodol.
Správne cítim z tvojich fráz ironický tón?
(Režisér zamračí sa.
Vyzerá nahnevane.
Hodí o zem scenár,
ktorý doposiaľ čítal zanietene.
Pozrie na Sofokla a kričí.)
Kreón môže za to,
že Haimón si život vzal!
Spravodlivosť cudzím dobrom je,
tak Trasimachos poučuje.
Nespravodlivý má sa najlepšie.
Verejne myšlienky a vzťahy
nie so svojimi úprimnými stotožňuje.
Diplomacia... umenie klamať.
Prajem mu utrpenie,
šťastie mu túžim odopierať.
Kreón v smrti synovej
pociťuje vlastný nepokoj.
A voči svojmu rozhodnutiu rozbroj.
Vtedy zaznie policajná siréna.
Vladár o smrti vlastnej ženy
vzapätí sa dozvedá.
Temný chóru hlas rozpovie mu tragédiu,
ktorú spôsobil si sám.
Bolesť matky premohla rozum.
Premohla chuť žiť.
Bez dieťaťa svojho posledného
už Eurydika nemala nič.
Kreón je v slzách.
Úbohý manžel a rodič.
„Som nič. Som hrozné nič, seba nemám.“
Z úst mojich preberáš tie slová.
(Režisér nadýchne sa,
hlavu sklopí, zníži.
Moment, z ktorého hrôzu má,
nezvratne sa blíži.)
Do tvárí Jána a Martiny hľadí Kreón.
Ich obraz na papieri sa črtá.
Sú len spomienkou už.
Dva životy, ktoré spúšť nestlačili.
Dva hlasy, ktoré pravdu príliš nahlas kričali.
Slobodný názor mať môžeme, no hovorí sa potichu.
Nahlas vás priblíži k poslednému nádychu.
(Režisér hnev zo seba dostáva,
prehltne slinu nenávisti,
len v tichosti dodáva.)
Myslíš si, že želal som si politiku hrať?
Smutnú hru Antigony považoval som za prízrak.
Ľudská duša, tá sa nemení.
Mení sa režim, okolnosti.
Keď sa jednoduchý človek dostane k moci,
unikne mu triezvosť.
Stratí rozvahy poklad.
Šedá eminencia, tá vtedy vždy víťazí.
Úbohá Antigona.
Jej nebohé telo malo byť odrazom cudzej doby.
Však ešte len nedávno zistil som,
že je aj obrazom našej podoby.
Ako hovoríš Sofokles,
ľudská duša rovnakou vždy zostane.
Je nekonečným príbehom.
Ešte než odohral by som premiéru svoju,
realistom som sa stal,
čo musí využiť svoj dar.
Je to mojou povinnosťou.
S úctou rozpovedám krivdu.
Zbraňou môjho ducha je slovo.
Zaň odprosovať nebudem.
(Režisér zotrie si slzu. Emóciu premôže.
Hra predsa stále pokračuje.)
Zrazu
dievčatko vynorí sa z tmy.
Šaty kvetované,
belasé vlasy, biela pleť.
Vypovedá, obávané.
Rozpráva hláskom tichým,
rozdáva pokoru.
Kráča do kruhu,
vôkol žiaľu Kreónovho.
Počkaj chvíľu, čo tá zmena znamená?
Vždy je to chór, ktorý semiačka pravdy rozsieva!
Možno veštec či radca.
Dievča však mladé je,
hovorí z nej dávnych zvykov zradca!
Sofokles, nesúďte prísne, podľa moci či veľkosti človeka.
Nevidíte, ako sa hra skutočnosti dotýka?
Maličký s pokorou k Bohu sa utieka.
Ten najväčší z mužov práve krv z rúk si umýva.
A tak...
Parlament svoje steny otáča.
Mocný mesiac žiari v temnote.
Tragédia piate dejstvo už dohráva.
Kreón ocitá sa v samote.
Lúč mesačný väzenia hradbu
kráľovi osvetľuje.
Do záhuby poslal nevinného.
Čin taký do záhuby vlastnej ho privedie.
Chybu priznal si, len pre seba vládol.
Preto do najhlbšieho nešťastia teraz upadol.
Súdiť ho už smú iba bohovia mocní.
Keď tých neposlúchol,
tvrdohlavosťou, znakom bláznov, opojený bol,
tak fúrie sa naň v pekle chystajú.
Ak nepoznáš mieru a prekročíš ju,
vždy príde trest.
(Sofokles stíchne, postaví sa.
Stolička naposledy ako starček zapíska.
Vykročí a potom znova.
Zo strany na stranu
obkresľujú priamku jeho chodidlá.)
Pokiaľ by ste moje dielo bezducho len zopakovali,
myslíte, že by som Vám úctu väčšiu doprial?
Priateľ drahý, vidím tvoju snahu.
Úctu k slovám mojim máš.
Posolstvo moje nevymrelo,
z toho len smútok pociťujem,
však napriek chybám ľudí dneška,
ty moc poučiť ich opäť máš.
Aby človek od zlého k dobrému sa obrátil.
Táto metanoja nech posolstvom tvojho života
pozemského je.
K tomu, drahý priateľ z prítomnosti,
dám ti svoje požehnanie.
(Dvaja muži postavia sa, aby videli si do očí zblízka.
Dvaja muži stoja proti sebe ako pred zrkadlom.
Dvaja muži rozumejú pravde zvanej Antigona.)
Mladý človek síce zomrel, no zmenil celú spoločnosť.
Antigona vedela, akú moc má Kreón.
Síl na Zemi je mnoho, ale nijaká silnejšia než človek.
Predsa zlo je schopný konať v pätách dobra.
Žena do mužského súboja šla, svojho ducha bohom odovzdala.
Vladára, čo deštruktívne vládol, odhalila.
Antigona, hrdinka, nezradila samú seba.