ANTIGONA v Činohre SND

Autor: Daniel Ševčík, 18 rokov, Trenčín

V apríli 2018 zaradil činoherný súbor Slovenského národného divadla do svojho repertoára Sofoklovu Antigonu. Všetci ju čítali, učili sa o nej v škole a aspoň stručne poznajú jej príbeh. Sofokles napísal tragédiu o princeznej Antigone okolo roku 442 pred Kr., teda pred 2462 rokmi, a väčšina mladých ľudí ju tak aj vníma. Vedieť meno autora, obsah hry, nemýliť si Polyneika s Eteoklom, na maturite povedať tých pár faktov, čo mám v zošite a tam to končí. Môžem zabudnúť. Veď koho už zaujímajú udalosti odohrávajúce sa ešte v mýtických dobách? Je však Antigona neaktuálnym príbehom, v ktorom „aj tak všetci zomrú“? Určite nie! Antigona v naštudovaní Činohry SND je aktuálnejšia, než by sa mohlo zdať. 

            Antické drámy stavajú na všeobecných a večne živých témach, ideách a osudoch prinášajúcich neobmedzené možnosti pri ich novom spracovaní. Režisér Ondrej Spišák tentokrát otvára hneď niekoľko tém: postavenie žien a mládeže v spoločnosti, problémy mladej generácie, princípy demokracie a, samozrejme, konflikt moci s morálkou. Aj napriek rôznorodosti týchto tém sa mu podarilo nájsť medzi nimi logické prepojenia a vytvoriť tak inscenáciu, ktorú sa oplatí vidieť viackrát, aby sme sa tak mohli podrobne zamyslieť nad všetkým, čo ponúka, a vychutnať si ju v plnom rozsahu.  

            Jednoduchú, statickú a jasne členenú scénu Františka Liptáka tvorí výrazné oranžové schodisko pripomínajúce antický amfiteáter či dnešný parlament. Oranžová farba, ktorá dominuje i v samotnej divadelnej sále, vytvára prirodzený prechod medzi scénou a hľadiskom. Takisto dej sa neodohráva len na javisku. Protagonisti sa spontánne pohybujú i medzi divákmi a diváčkami, čo navodzuje dojem prepojenosti súčasného s dávno-minulým. Je len trochu škoda, že sa veľmi intímny a pomerne komorný dej odohráva na tak veľkom javisku, ktoré môže pôsobiť trochu prázdnym dojmom. (Ten však mohol byť skreslený, keďže som mal možnosť vidieť len technický a televízny záznam inscenácie.)

            Zámerom inscenačného tímu SND však bolo priblížiť Antigonu čo najširšiemu publiku. Primárne však mladému divákovi – študentovi či študentke strednej školy. Tým sa vysvetľuje aj voľba priestorov. Uvedením v Štúdiu alebo Modrom salóne by sa výrazne znížil počet návštevníkov. 

            Spojením starého s moderným, histórie so súčasnosťou, vznikla pôsobivá inscenácia s veľkým potenciálom zaujať všetky generácie, cieľovú nevynímajúc. 

            Divákovi a diváčke je od samého začiatku (rozhovor Antigony so sestrou Isménou cez telefón) jasné, že nepôjde o klasické spracovanie. Čierne obleky a dámske „úradnícke“ kostýmy predstaviteliek zboru z dielne Kataríny Hollej to len potvrdzujú. 

            Dej je zasadený do bližšie nešpecifikovaného časopriestoru. Jedno je však isté, nejde o žiadnu súčasnú či minulú (alebo vymyslenú) diktatúru, ktorá by vzbudzovala dojem, že sa nás hra priamo netýka. Nech sa teda inscenácia odohráva v akomkoľvek čase, človek si ju môže preniesť do aktuálnej doby a politického zriadenia s problémami, ktoré práve má. 

            Nevšedným, a predsa klasickým prvkom vychádzajúcim zo skladby antickej drámy je zapojenie mladej speváčky Kataríny Kubošiovej – Katarzie a jej kolegu Jonatana Pastirčáka – Pjoniho. Máme tak možnosť byť na divadelnom predstavení obohatenom o hudobné vsuvky, v antickej dráme nazývané embolima, ktoré plynulo zapadajú do deja, oddeľujú jeho jednotlivé časti a podčiarkujú myšlienky hovoreného slova.  

            Katarzia určite patrí medzi speváčky, ktorej plagáty zdobia nejednu študentskú izbu, a tak spolupráca s ňou zaiste priláka mladé publikum. No prítomnosť Katarzie nie je len takto prvoplánová. Katarzia, ktorá sa vo svojej tvorbe otvorene venuje práve feministickým myšlienkam, spolu s Pjonim zložili, špeciálne pre bratislavskú Antigonu, album s rovnomenným názvom. Texty piesní priamo súvisia s témami, ktoré Ondrej Spišák rieši vo svojej koncepcii diela. Silné zastúpenie majú práve ženy, mládež, ich problémy a hodnoty uprostred skazenej spoločnosti, nad ktorou vládne tyran – Kreón. 

            Kreónovu manželku Eurydiku stvárnila dlhoročná členka Činohry SND – Gabriela Dzuríková. Tá sa ako poslušná manželka nenápadne kĺže celým dejom, aby na jeho konci, nikým nepozorovaná, vyznala tie najúprimnejšie city matky, ktorá prišla o to najdrahšie – svoje dieťa. Preklína manžela, odmieta jeho nadradenosť a neschopná žiť v tomto svete hrdinsky padá na zem pred božím stánkom prebodnutá mečom.Zomiera tak ako silná hrdinka, ktorá nesúhlasí so zaužívaným vnímaním ženy ako „len“ matky, ktorá nemá na to, aby bola, a ani nemôže byť, niečím viac. Práve týmto, aj keď zúfalým, činom dáva ostatným najavo svoju prítomnosť, a taktiež silu charakteru, ktorú si, pre jej samozrejmosť, dovtedy nikto ani len nevšimol.

            Ďalší mladý herec – Richard Autner – sa predstavil ako princ Haimón. Obsadenie mladej hereckej generácie možno vnímať ako jasný odkaz na moc a odhodlanie mladých ľudí zmeniť chod spoločnosti a prinášať nové, revolučné myšlienky. Počas silného dramatického rozhovoru so svojím otcom sa Haimón mení z poslušného syna na samostatne rozmýšľajúceho dospelého muža, ochotného položiť život za spravodlivosť a lásku. Práve on a Antigona sú nevinnými obeťami Kreónovej krutovlády. 

            Premiéry inscenácie sa konali 14. a 15. apríla 2018, teda len necelé dva mesiace od vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Autori inscenácie sa preto rozhodli reagovať na vyhrotenú spoločenskú situáciu. Na scénu sa dostáva fotografia Antigony a Haimóna totožná s fotografiou novinára a jeho snúbenice, strážnik prichádzajúci od hrobky zdôrazňuje, že Antigona sa SAMA uškrtila vlastným závojom a Haimón sa SÁM prebodol. Tento teatrálny prejav mu však možno len ťažko uveriť, keďže už pred ich príchodom k hrobke počujeme dva výstrely. Taktiež je zrejmé, že jeden z členov zboru už dopredu dohaduje s Kreónom vraždu. O vhodnosti týchto narážok môžeme so skoro trojročným odstupom polemizovať. Uvedomelý divák/diváčka by si aj bez fotografiedokázali spojiť hru s dianím v spoločnosti. Bolo to povrchné...? Dnes to pôsobí azda trochu sentimentálne a príliš konkrétne. Vtedy, v období, keď táto téma hýbala Slovenskom a vzduch sa víril emóciami, to bolo jasné gesto, ktorým SND jednak odsúdilo praktiky, ktoré nemajú v demokratickej spoločnosti miesto, a zároveň vyjadrilo súcit s pozostalými a podporu všetkým, ktorí sa neboja nahlas vyjadriť svoj názor a bojovať proti neprávosti.

            Toto všetko sa deje pred očami zboru – parlamentu. Nie je to homogénna masa. Majú v ňom zastúpenie herci a herečky staršej i mladšej generácie, predstavujúci ľudí rôznych názorov, sociálneho postavenia, pohlavia, veku a tak ďalej. Spev (svoju niekdajšiu doménu) prenechávajú Katarzii. Texty plné hlbokých myšlienok len prednášajú – či už ako zbor, alebo individuálne. Publikum, nerušené hudbou, tak môže jasnejšie vnímať ich podstatu. Členovia zboru pozorujú, občas komentujú, no nijako výrazne sa nepodieľajú na zvrátení ďalšej rany, ktorá čaká sedmobránne Téby. Sú tak len nemým svedkom, ktorý sa stará najmä o vlastné záujmy – priazeň kráľa, isté postavenie, peniaze. Do štátnych záležitostí vstupujú len jednohlasným pritakávaním a plnením Kreónových príkazov, ktorý tak získava pocit neomylnosti.

            Antigona Činohry SND je plná symbolov a viac či menej nápadných odkazov na súčasnosť. A presne také by divadlo malo byť. Veď jeho poslaním je reflektovať dobu a viesť publikum k zamýšľaniu sa nad tým, čo sa deje okolo neho, ale i v jeho vnútri a živote. Antigona je presne tým predstavením, ktoré dokáže za veľmi krátky čas (predstavenie trvá len 90 minút), podobne ako Katarziine texty, na človeka zapôsobiť a svojou aktuálnosťou a silnými osudmi postáv, v jemu blízkych situáciach, ho priviesť do stavu katarzie v tom pravom aristotelovskom ponímaní. 

Partnerské divadlá:

Hlavný
organizátor

Hlavný partner
Z verejných zdrojov podporil

Partner
projektu

© 2021 SC AICT