Profundum
Ako súčasťou projektu SMARTTheatre sme sa ja (Betka) a moja mama (Zuza) išli pozrieť na inscenáciu Profundum do divadla Malá scéna STU ako na nezávislý divadelný projekt. Následne sa každá z nás opýtala tej druhej pár otázok na dané dielo, pretože sme naozaj mali o čom spoločne premýšľať a diskutovať – a také predstavenia navštevujeme najradšej.
Čo pre nás znamená Profundum?
Čo pre teba stelesňovali postavy?
BETKA: Ja som pre nich nemala predstavené stelesnenie jednej veci, ale v určitom bode počas predstavenia mi vlastne tak trochu pripomenuli v niektorých častiach stavy mysle. Napríklad jedna z nich mi chvíľu pripomínala samotu. Nemala som pre nich nejaké jedno stelesnenie.
ZUZA: Ja som napríklad cítila u tej jednej postavy, ktorá nehovorila nič a nemala žiaden dialóg, pre mňa bola akoby tou samotou, stelesňovala vo mne prítomnosť samoty
Aké otázky v tebe vyvolalo predstavenie Profundum ?
ZUZA: Pýtam sa tú otázku preto, lebo napríklad vo mne predstavenie vyvolalo otázky. Tiež zamyslenie a pozastavenie nad vecami, s ktorými sa stretávam, ktoré vnímam u iných ľudí, veľmi blízkych ľudí. Zrazu som bola v priestore, ktorý to vo mne dokázal vyvolať konfrontáciu a prebudiť ma. Bolo to pre mňa osobné, tá interpretácia tým minimalizmom scény a tým, ako tie postavili konali a čo robili, zasiahlo ma to a bolo to pre mňa osobné. Obzvlášť vtedy, keď sa nás divákov postava spýtala „Ským ste prišli? Prišli ste sám? Možno ste prišli s niekým, ale cítite sa oveľa viac osamelý ako niekto, kto prišiel sám.“ – bolo to priame, nebolo len vo všeobecnej filozofickej rovine, v tomto ma to zasiahlo a aktívne som začala nad osamelosťou premýšľať
BETKA: Tomuto úplne rozumiem. Vo mne to skôr vyvolalo zvedavosť na to, prečo nám tieto otázky kladú. Prečo sa nás toto postava pýta ? Prečo toto hovorí? Aký je dôvod prečo povedať práve toto, prečo sa nás pýta túto otázku? Ja som ani nepremýšľala nad odpoveďou, ale skôr nad dôvodom otázok.
ZUZA: Pasáž „Je třeba být neustále opilý. V tom je vše: toť jediná otázka. Aby ste necítili staršlivé břímě času, jež drtí vaše ramena a ohýbá vás k zemi, je třeba opíjet se bez ustání.“
Vnímala som to tak, že byť triezvy – čeliť veciam prekážkam, bolesti zoči voči je ťažšie, zaujať postoj, kde sa postavíš za svoj názor a hodnoty iné, ako má väčšina ľudí, lebo si v menšine, je ťažšie, a preto opojenie v zmysle zapíjania pocitu žiaľu, smútku, samoty, frustrácie, bezmocnosti je ľahším únikom a cestou, ako sa cez to preniesť. Je jednoduchšie uniknúť cez opitosť ako zostať triezvy a bojovať sám so sebou, prekonať sa, vzchopiť sa...
BETKA: Myslím si, že je to aj o tom, že v tomto zmysle byť opitý znamená, nevnímať všetko tak seriózne, nevnímať všetko s takou vážnosťou, neuvedomovať si stále všetky problémy a aj to bremeno času a všetko ostatné.
ZUZA: Hej. Vnímam to tak, že v živote sa dejú veci, ktoré nie sú príjemné, ktoré sú zdrvujúce, sú ťažobou, a keď je človek opitý, presne ako si povedala, až tak si ich nepripúšťa a umožňuje mu to prežiť bez toho, aby prežíval trápenia za triezva – tie sú pre dušu zraňujúce do hĺbky. Profundum mi dalo aj to, že je potrebné počúvať sa navzájom a že názor každého je dôležitý. Začína to jedincom, jedinci tvoria spoločnosť, každý vníma a cíti veci inak a to, že niekto je vypočutý niekým – je to dôležité. Súcit a empatia sú jednoducho podstatné a nie sú zanedbateľné.
BETKA: Súcit a empatia tam pre mňa neboli nejako zdôraznené.
ZUZA: Máš pravdu, nebola to téma inscenácie. Mne však inscenácia dala to, že je to dôležité. Keď tam bola scéna, ako je postava izolovaná, v zabehnutých rituáloch pozerania dennodenných správ a živená strachom, a nie je v kontakte s nejakou osobou, ktorá jej dá niečo pozitívne, tak každým tým jedným ďalším dňom, sa viac uisťuje v strachu a izolácii. V tej súvislosti hovorím o tom, že byť vypočutý o svoje strachy a prežívania v samote pomáha oslobodiť sa z toho zajatia strachu a pomáha k ceste aby strach prekonával. V tomto vnímam veľkosť toho diela – inscenácie, že neinterpretoval názor autora, ale dokázal vytvoriť priestor na zamyslenie sa nad tým. Nielen to, že vidíš niekoho, kto prežíva tieto veci, ale aká je cesta z toho von. Ako divák nie som len pozorovateľ toho že, takáto je realita ľudí, ktorí sú izolovaní, ale vo mne to dokázalo vyvolať otázku, kde hľadať liečbu?
Aký malo pre teba význam vidieť Profundum?
ZUZA: Asi to, že keď sa človek ocitne v nejakom stave, ktorý je pre neho prázdnotou, samotou v realite negatívnych správ zo sveta a pýta sa, aký je zmysel života v spoločnosti, ktorá je presiaknutá zlými vecami a ľuďmi, ktorí sú bezprizorní, a ktorým je to jedno, aký je vôbec zmysel sa o niečo snažiť – že vo mne to dokázalo sa zamýšľať nad tým, aká je tá cesta k tomu, aby to tak nebolo a aby človek poznal práve svoj zmysel a význam, aby hodnotu svojho bytia našiel.
BETKA: Pre mňa to nemalo jeden daný význam, pre mňa to dávalo viacero vecí a viacero myšlienok dohromady, hlavne každá postava mala vlastné myšlienky. U mňa to skôr bolo o tom, že keď sa divák pozeral, tak si uvedomil o niektorých veciach, o ktorých sa tam hovorí, že on to v sebe mal tiež tak isto, len si to pred tým neuvedomoval a prišlo mu na um, že to prežíva možno rovnako ako postavy alebo že pozná niekoho, kto to prežíval. Podľa mňa to dávalo najavo, že každý človek si prechádzal nejakým takým „stavom“ a len si to nejako neuvedomoval, že ako to vlastne mohlo byť pokiaľ mu to cez postavy nebolo ukázané.
ZUZA: Hej. V súvislosti s tou empatiou. Napríklad niektoré scény vo mne dokázali vyvolať to, že som sa vedela s tou postavou stotožniť a v tejto rovine hovorím o nejakom súcite, lebo je iné keď ty to vidíš na niekom druhom a cez seba. Keď vidím na niekom, kto si prežíva niečo ťažké, mňa to oveľa viac zasiahne ako keď si tým prechádzam ja – že ja si to vtedy ani neuvedomujem. Mne vlastne to, že som to videla interpretované na niekom – prebudilo ma to!
BETKA: Aj ja som pri veľa tých situáciách, ktoré tam boli ukázané, mala pocit že ja som si, dajme tomu, prechádzala presne tým istým – neznamená to, že som mala empatiu pre danú postavu. To znamená len, že som si uvedomila „Ty kokos, však to som úplná ja!“ ale to neznamená že som cítila empatiu a súcit pre tú postavu. To len znamená, že som si uvedomila, že ja som si prechádzala tým istým. Ale to neznamená, že som bola empatická.
ZUZA: Je veľmi dobré, že takéto diela vznikajú. Štruktúra. Scéna. Išlo to do hĺbky. Bolo to temné.
BETKA: Pre mňa ani nie temné, ale viacej na rovinu. Veľakrát, keď sú veci povedané na rovinu tak pre ľudí je to strašidelné, divné a temné, čo je z dobrého dôvodu, ale podľa mňa to nebolo o tom, aby to bolo temné, len išlo o to nech je to na rovinu a ľudia si väčšinou veci na rovinu interpretujú ako temné a také strašlivé veci
ZUZA: Mne sa tam osobne páčilo zdôraznenie plynutia času, že to nie je nejaká jedna situácia, v zmysle jedného ľudského života ale filozoficky nadčasovo.
BETKA: Všetko je prepojené. Život je jeden veľký cyklus ale je skladaný z ďalších menších cyklov, ktoré sa opakujú dokým sa z nich človek nepoučí. Iba tak možno tento cyklus prelomiť.