PROFUNDUM
Výstup 1
Na scéne sú jedny veľké zatvorené dvere. Herec sa prechádza po javisku. Stojí a čaká. V pozadí tikanie hodín.
Počujete to? (Dlhá pauza. On v štroze – hodiny tikajú.) To je čas. (Dlhá pauza. On v štroze – hodiny tikajú.) Takto uteká čas. Pomaly, ale isto. Je to nebezpečné? Áno, je. My ho nepočujeme a on stále ide. Je ako zlodej, ktorého nik nevidí, nik nepočuje. Dávajte si pozor! Dnes nie je včera a ani zajtra. Ešte vždy čas plynie a od včerajška prešlo už 86 400 sekúnd a toľko isto nás čaká do zajtrajška. Zmení sa niečo? Ovplyvňuje čas náš svet? Veď za 24 hodín sa dá toľko veľa zmeniť. Čo keď sa zajtra už nezobudím? Čo keď zajtra vybuchne sopka? Čo ak nastane havária v jadrovej elektrárni? Čo ak sa niekto rozhodne spáchať atentát?
(Pauza)
Za týmito dverami sa skrýva všetko! (Naštvane. Nervózne sa začne prechádzať po javisku.) Všetko: znásilnenia, prepadnutia, napadnutia, odcudzenia, krádeže, vylúpenia, nehody, zrážky, terorizmus, nálety, vojna, krvavé bitky, týrania, nájomné vraždy, podplácanie, korupcia, nespravodlivosť, krivé obvinenia, urážky, nadávky, daňové úniky, hrubosť, nenávisť, neslušnosť, spochybňovanie, hoaxy, pandémie, povodne, zemetrasenia... (Kopne do dverí. Pauza.) Skrýva sa tam ale aj slušnosť... Zdvorilosť, pokrok, odvaha, dobro, podpora, uznanie, pokora, láska...
(Pauza.)
Nevychádzam. Tie dvere neotvorím. Čo tam je? (Pauza.) Kto tam je? Prečo tam je? (Pauza.) Čo keď sa raz odvážim siahnuť na kľučku? Bude môj strach silným kľúčom? Zamkne ma? Nie je starý? Nie je hrdzavý? Ubíja ma pomyslenie na to že moja pokožka by sa mala dotknúť toho železa. Hoc len jedno pomyslenie na ten dotyk ma páli. (Druhou rukou si chytí dlaň.) Tá kľučka sa mi vrýva dlane. Vlastná krv mi tečie po prstoch a kvapká na podlahu. Jedna kvapka ostala i na kľučke. Zaschla! Tak isto ako moja rana. Ešte stále mám tu jazvu.
Výstup 2
Čoho sa bojím? Čoho sa bojím viac? Toho čo je za kľučkou alebo toho čo je pred ňou?
(Pauza. Ukáže na dvere.)
Čo sa stane, ak ich otvorím? Čo keď ma zabijú? Čo keď sa zamilujem? Čo ak tam nájdem odpovede, odpovede na všetko? Aj na to čo nechcem vedieť? Čo nechcem vedieť? Čo radšej žiť v nevedomosti? A prečo? Chcem sa odtrhnúť od reality? Prečo tu potom žijem?
(Pauza.)
Za týmito dverami je čas. Za tými dverami sa deje všetko. Tu? Nič. Tu čas zastal, všetko ostáva také aké bolo. Je mi dobre? Zastal som v čase. Chcem neisť s ostatnými. Chcem ostať v tom starom a dobrom? Ja neviem. Čo je staré a dobré? A čo je už staré? A čo je vlastne i dobré? Chcem len, aby sa nič nedialo. Je mi jedno, kde som sa zasekol, ale chcem aby sa nič nedialo. (Začne sa potichu modliť.) Chcem, aby sa nič nedialo (šušká si a opakuje si to niekoľkokrát).
(Pauza.)
Za týmito dverami je čas! Čas a všetko čo prináša. Je tam nekonečno príležitostí. Prečo nechcem vstúpiť do časopriestoru? Chcem žiť zastavený v čase? Odvážim sa niekedy čeliť všetkým tým úskaliam, tým prekážkam... Odvážim sa niekedy čeliť času?
(Pauza.)
Za týmito dverami je čas! Bojím sa ho. Bojím sa ho? Prečo sa bojím nového? Prečo chcem ostať stále v tom istom čase? Desí ma to. Bojím sa toho, čo ma desí. Desí ma to čo robím. Prečo robím to čoho sa bojím, aj keď ma to desí? Mám sa báť samého seba? Prečo sa nebojím?
(Pauza.)
Je to vonku nebezpečné? Mám sa báť ľudí? Ako ich rozlíšiť na dobrých a zlých? Kto sú tí zlí? A čo je vlastne zlo? Čo keď na mňa zaútočia? Čo keď ublížia mojej rodine? Prečo ľudia vedia byť ako zveri? (Pauza.) Bojím sa toho, že sa ľudia nepoučili? Veď najviac sa naučím s vlastnej skúsenosti, nie? Prečo ju musíme potom opakovať? Kam sme schopný až zájsť? Kde je tá hranica, ktorú keď niekto prekročí stáva sa zverom? Ako môžem veriť ľuďom? Môžem im veriť? A kde sa v nich vôbec berie tá animálnosť? Nedá sa potlačiť? Čo ak všetci raz stratia kontrolu a neudržia ju na uzde? Čo ak animálnosť neudržia na uzde a stane sa novou ľudskou hodnotou? Aký oxymoron: animálnosť ako ľudská hodnota. (Zúfalo sa pousmeje.) Čo robí ľudí ľudskými? A čo je potom ľudskosť?! (Tma.)
Výstup 3
Zúfalo, bezmocne, beznádejne rozpráva opretý o dvere.
Svieti dnes slnko? Ja neviem? Aké je počasie tam vonku? Prší? Sneží? Sú na oblohe oblaky? Ako vlastne vyzerajú hviezdy? Kde to vlastne som? Chcem ísť von. Chcem ísť von, ale bojím sa. Čoho sa vlastne bojím? Slnka? Bojím sa zmeny. Čo keď bude svietiť slnko a zrazu na to začne pršať? Prečo sa všetko mení? Prečo sa všetko mení tak rýchlo? Všetko sa mení. Som šťastný, som smutný, som naštvaný, depresívny, optimistický, vypätý, usmievavý... Hanbím sa. Hanbím sa, že sa bojím. Je strach ponižujúci? Bojím sa a nechcem vyjsť! Z tadiaľto nikdy nevyjdem! Nikdy! Za týmito dverami je všetko čoho sa bojím, je tam zmena, ktorá ma desí. Neznášam zmenu. Je tam čas a ten sa mení. Nechcem byť obeťou času.
Výstup 4
Rozčúlene, rýchlo, energicky.
Prečo je svet taký krutý? A odkiaľ berú ľudia právo vziať niekomu život? Kde sa v nás rodí tá nenávisť? Prečo sa nesnažíme byť najlepšími verziami seba samých? Kde sme sa naučili myslieť len na seba? Je to inštinkt? Ostáva zakódovaný v našej – ľudskej DNA? Inštinkt prežiť? Zachrániť si holý život, lebo je to to jediné čo máme? (Pozastaví – pomalšie filozofuje.) Sme vôbec vlastníkmi našich životov? Môžeme sa zachrániť? Smieme sa skryť? Máme dovolené opustiť to jediné, čo máme – samých seba? A kde sa skryť? (Rozčúlene.) A pred kým? Prečo sa mám pred niekým skrývať?! (Pauza – zamyslí sa.) Môžem sa skryť pred sebou? Čo keď sa bojím samého seba? (Začne si chytať telo.) Čo keď ruka sa bojí tej druhej? Čo keď noha sa bojí hrudníka? Čo keď chrbát sa bojí kolien? Čo keď jedna bunka sa bojí tej druhej? Čo keď sa neurón bojí kontaktu? (Pauza.) Čo keď sa hlava bojí tela? Bojím sa!
(Pauza.)
Bojím sa. Už tu nechcem byť! Nechcem byť sám so sebou! Nechcem tu byť. Prosím!
Výstup 5
Prechádza sa po javisku. Kope do dverí, do nábytku. Vybíja si energiu. Tá z neho postupne odbúda. Vyčerpáva sa.
Prečo ma pohľad na tie dvere tak nekonečne trýzni? Nie, nejdem, nepohnem sa! (Zakričí dverám) Kde som sa to dostal? Chcem uniknúť i chcem ostať. Je to skutočnosť? To čo teraz žijem, je to skutočnosť?! A kde je to skutočné? Tu alebo tam? Ja už neviem?
(Nasledujúce vety kričí.) Ja nechcem žiť v tejto klietke! (Zoberie do ruky sklenenú vázu a hodí ju o dvere. Rozbije sa.) Mňa tu neumlčíte! Aj ja mám právo na čerstvý vzduch! Áno! Aj ja chcem dýchať!... (Pauza. Rozplače sa.) Aj ja chcem dýchať... Prosím.
(Pauza. Sadne si. Oprie sa o stenu.)
Sedím tu a nič sa nezmenilo. Milióny roztrieštených úlomkov skla sa rozleteli do kútov tejto izby. Sedím tu.
Posunie sa a ľahne si.
Výstup 6
Leží. (Spí.) Zrazu zdvihne hlavu.
Počujem kroky. Je niekto za dverami? Haló? Je tam niekto? Počujete ma? (Začne búchať na dvere. Celý sa o nich oprie.) Som tu zavretý, viete otvoriť dvere? Ste tu ešte? Haló? Nie! (Zúfalo.) Nie, neodchádzajte... Prosím, nie! Zostaňte tu! Prosím! (Zúfalo. Hodí sa o dvere. Skĺzne po nich na zem.) Posledná šanca na život? (Pozrie sa na divákov.) Možno áno. (Pauza.) Možno nie. Ja už neviem. Bol tam niekto naozaj? (Zúfalo sa pousmeje.) Alebo sa mi to len zdalo? Už neviem čo sa mi len zdá a čo je skutočné. Neviem ani či ja som vôbec skutočný. Možno je to celé len sen? Alebo... Je to len ilúzia? Čo keď som len ojedinelá duša vložená do tohto ľudského tela? Možno k sebe vôbec nepasujú? A možno ani táto duša nie je ľudská? Možno sem len nepatrím? Čo keď som len akousi anomáliou, o ktorej nik netuší? Je azda normálne byť dušou vo svete bez života? Je možné nebyť, a zároveň existovať? A možno by som ani nemal existovať?
(Pauza.)
Jestvuje na tomto svete ešte iná duša? Taká ako ja? (Hovorí to s nádejou, pozrie sa do divákov – čaká.) Som tu sám? Jediné čo je počuť je môj dych? (Chytí sa za hrudník.) Môj tep. Je táto pokožka vôbec moja? Kto vlastne som? Kto som?
Výstup 7
Vyčerpane, deprimovane, beznádejne, unavene.
Dni plynú jeden za druhým. Prečo nie som šťastný? Musí to byť tak zdĺhavé? Čas už dávno zvetral drevené dosky dvier. Počujem každú jednu mušku, ktorá do nich narazí. Ubíja ma to večné, nekonečné ticho. Hoc len šum vetra bijúceho o múry tejto izby je pre mňa pútavý. Poznám jeho hlas. Je taký... Zvláštny? (Pauza.) Je Všetky kvety už dávno vyschli. Bolo pozorujúce ich sledovať. Najprv začali opadávať lupienky kvetov. Jeden po druhom. Padali pomaly, akoby zastal čas. Hodiny im trvalo kým dopadli na zem. Neskôr zožltli listy, potom zvädli stonky. Neostalo nič iné ako zosušené vychabnuté skameneliny. Darmo ich hľadáte (zúfalý úsmev), časom ich rozdúchal ten známy hlas.
(Pauza. Ešte vyčerpanejšie hovorí z posledných síl). Niet už živého stebla. Nič už neostalo na tejto vyprahnutej pevnine. Už iba slnko páliace suché hrudy hliny a sucho, ktoré sa mi vrylo do pokožky. Z popraskaných prstov mi postupne vyteká zbytok energie. Jej kvapky padajú do hlbín ticha. Už niet čo napraviť, už niet čo žiť. Prečo? Chcel som tak veľa? Chcel som spoznať to, čo sa ešte nikomu nepodarilo – seba. (Pauza.) Už nevládzem. Som na konci. Ale zvládol som to- viem to. (Pauza.) Za tými dverami nie je čas.. .
Ľahne si. Zaspí. Dvere sa pomaly otvoria. Je v nich zrkadlo. Počuť zvuk dažďa. Zatmievanie. Tma.