Krvavá svadba – tragická, nadčasová a poetická
Po viac ako tridsiatich rokoch sa na javisko Slovenského národného divadla vracia známa tragédia španielskeho básnika, dramatika a prozaika Frederica García Lorcu. Po prvýkrát sa objavila na javisku SND v roku 1987 v réžii Jozefa Bednárika, kde dosiahla vyše 100 repríz. Dnes si ju môžeme pozrieť opäť, a to v réžii mladého režiséra Jána Luterána.
Príbeh Krvavej svadby sa zaoberá vzopreniu sa spoločenským normám a očakávaniam v prospech neodolateľnej vášni. Ukrýva v sebe kritiku vtedajšej i dnešnej spoločnosti a poukazuje na ženskú rolu v nej, rozpráva o generačnej traume, ľudskej ctižiadosti a pýche, o prijatí a odpustení, a v samotnom jadre sa zaoberá túžbou, vášňou no predovšetkým neodvrátiteľnou tragédiou. V divadelnom štúdiu ju zhrnuli takto: „Skrýva v sebe túžbu po pomste, ktorá je nesmrteľná, odpustenie, ktoré je nemožné, tragédiu, ktorá je nevyhnutná.“
Nové divadelné spracovanie Krvavej svadby si zachováva charakteristický podpis Garcíu Lorcu. Autori pracujú s dôrazom na surrealistické básnické obrazy, symboly, vychádzajúce z ľudovej tradície, gréckej mytológie alebo špecifík andalúzskej prírody. Prepojenie javiskových prvkov pôsobí ako doslovná oslava divadla a jeho úplné osvojenie si, pričom autori využívajú vo svoj prospech okrem iného aj choreografiu, kostýmy, scénu a živú hudbu, ktoré spoločne vytvárajú atmosféru prelínajúcu realitu s poéziou. Pod svetlami reflektorov tak inscenácia ostáva po celý čas verná svojej tematike a nebojí sa kreatívne zdôrazniť svoju podstatu.
Inscenáciou panuje zúfalstvo, ktoré deformuje všetok jej cit pre lásku; materinskú, romantickú, vášnivú, skutočnú aj bludnú, čistú aj pošpinenú nevinnou krvou. Lorcov ťažký symbolizmus je prítomný v každom detaile: Luna ako personifikovaný osud, zem ako charakter pominuteľnosti i premenlivosti, kôň ako stelesnenie búrlivosti, života a libida a pomarančové kvety predstavujúce čistotu, cudnosť, nevinnosť a sladkú vôňu mladej lásky.
Krvavá svadba sa v rámci nového umeleckého poňatia samozrejme mení, no jej podstata ostáva tragická, nadčasová a poetická. Jej svet na scéne ožíva a zanecháva v divákovi veľmi silný a neopakovateľný dojem.