Ako neoriginálny štýl vedie k originálnemu príbehu
,,Vážení diváci, dovoľujem si Vás privítať na našej literárnej diskusii…,“ monotónnym a uspávajúcim hlasom so zámerne silným bratislavským prízvukom zahlásila do mikrofónu moderátorka a diváci a diváčky by si mohli pomyslieť, že si pomýlili sálu a namiesto predstavenia sa dostali na zdĺhavú debatu o knihách, ktoré aj tak nikto nikdy nečítal. Keď však moderátorka začala byť až tak „neznesiteľne“ spomalená, že sa to posunulo do komickej roviny, bolo zrejmé, že sa predsa len už začalo predstavenie Niekoľko skíc k vlastnej samovražde, inscenácia košického Divadla na Peróne.
Predstavenie sa hralo v trnavskom kultúrnom centre Malý Berlín v rámci V. ročníka divadelného festivalu Fokus-Pokus. Predstavilo sa tu bratislavské zoskupenie Uhol_92 s predstavením Toni Wolff zisťuje, že prerobila milióny, banskobystrické divadlo Odivo s tanečnou inscenáciou Vnorená, Divadlo Petra Mankoveckého s režisérom Mariánom Amslerom – Nikdy navždy. Súčasťou bohatého programu boli aj diskusie k jednotlivým predstaveniam a hudobné vystúpenia, napríklad Martina Geišberga.
Predstavenie košického súboru Divadla na Peróne, ktorý sa venuje najmä autorskej tvorbe, je založené na reálnej knihe od Dana Majlinga Ruzká klazika. Kniha bola vydaná v roku 2017 a predstavenie malo premiéru v roku 2022. Kniha sa skladá z niekoľkých poviedok, každá zosmiešňuje iného ruského spisovateľa, napríklad Dostojevského, Turgeneva alebo Krylova. Režisérka a zároveň predstaviteľka moderátorky Jana Wernerová totiž uprednostnila pre malé javisko výber Majlingovej knihy a cestu paródie pred uvedením „ozajstnej“ ruskej klasiky.
Okrem moderátorky je hlavnou postavou inscenácie slovenský autor A. P. Čehov v podaní Petra Kočiša, venujúci sa falšovaniu ruských realistických spisovateľov. Už aj jeho umelecké meno svedčí o tom, že si nevie vymyslieť nič vlastné, a tak používa upravený tvar mena slávneho ruského spisovateľa, dramatika a lekára Antona Pavloviča Čechova. Aj jeho „sfalšované“ diela na prvý pohľad vyzerajú ako originál, pretože používa rovnaký štýl, zápletky a motívy, takže sa celá kniha javí ako seriózne literárne dielo a bežný čitateľ si ho môže ľahko pomýliť s originálom.
Celá inscenácia je koncipovaná ako literárna diskusia medzi moderátorkou a spisovateľom a ich rozhovor strieda čítanie poviedok plagiátorského spisovateľa. Jakub Muranský a Michaela Domovcová hrajú hercov čítajúcich tieto poviedky. Počas predstavenia sa striedajú v rolách predčítačov a zároveň predstaviteľov hrdinov jednotlivých poviedok, ktoré sú okrem čítania na javisku súčasne inscenované. Štýlom sa naozaj podobajú velikánom ruskej literatúry, ale ako herci znázorňujú v jednotlivých scénach – vznešené témy ako smrť, láska a zúfalstvo sú dnes podľa Čehova už len podnetom na frašku. Napríklad výstup, v ktorom sa ruský bájkar Ivan Andrejevič Krylov zamiluje do svojej sliepky a jeho pes hrozne žiarli alebo keď Tolstoj napíše celý román na telo svojej vydavateľky, čo sa, samozrejme, v skutočnosti nikdy nestalo.
Vybrané príbehy sa spolu s inscenovanými výstupmi navzájom predbiehajú a stupňujú vo svojej absurdnosti aj extrémnosti, ktorú podporujú vulgarizmy či fekálne vtipy. K preexponovanosti výrazu inscenácie pridáva aj výber kostýmov, napríklad spisovateľ Čehov má počas celej diskusie na hlave kartónovú škatuľu, aby nikto nevidel jeho pravú tvár – on sám ju totiž ako autor nemá, keďže sa schováva za iných autorov. Jana Wernerová sa ako moderátorka spisovateľovi Čehovovi vysmievala, až si napokon aj on sám priznáva, že vybrať si povolanie spisovateľa je naozaj nešťastná voľba, hlavne, ak človek začne s napodobňovaním ocenených literátov. V takom prípade totiž z pocitu vlastnej nezmyselnosti a neschopnosti povedú skôr či neskôr jeho poviedky – „skice“ k vlastnej samovražde. Autor samovraždu nakoniec nespácha, ale predstavenie ukončí monológom, v ktorom kopírovanie myšlienok a nápadov iných ľutuje.
Predstavenie bolo vtipné, miestami neslušné, avšak rozhodne jedinečné a plné skvelých vyrovnaných hereckých výkonov. Každý, kto čítal aspoň jedno dielo od Čechova, Tolstého, Dostojevského, Turgeneva či Krylova, sa určite zasmeje, ako ľahko sa dá zo serióznych autorov a ich diel vytvoriť paródia. Autor by sa totiž mal usilovať o originalitu a vlastnú tvorbu, pretože falšovaním originálu sa len zosmiešni. Našťastie, tentokrát postava s neoriginálnym štýlom položila základ originálnej inscenácie, na ktorom by sa určite zasmial aj sám pravý Anton Pavlovič Čechov!