Apokalyptický čajový ceremoniál – je toto náš koniec?
„Hladomor sa začal, keď sa 80 % jedla prenechalo televíznym reláciám. Pendleri sledovali raňajky na tabletoch cestou do práce. Keď sa minula ryža, charity rozdávali smartfóny, takže umierajúci mohli pozerať programy o varení.“
Takto znie jeden z citátov hry Čaj a apokalypsa (v orig. Escape Alone) od renomovanej britskej autorky Caryl Churchill, ktorú uvádza Činohra Slovenského národného divadla. Výrok pôsobí absurdne, a pritom cítime, že až hrozivo reálne. Hra, ako aj inscenácia, totiž dôrazne – doslovne i metaforicky odkazujú na (ani nie až taký dystopický) svet zničený konzumným spôsobom života. Ukazujú, kam až sme sa dostali, respektíve, kam sa môžeme dostať, ak nezmeníme svoje uvažovanie i správanie. Je samozrejmé, že mnoho autorov a autoriek, javiskových tvorcov a tvorkýň, sa vo svojich dielach zaoberá touto otázkou a venuje sa podobnej problematike. V čom sa však Čaj a apokalypsa líši?
Štyri postaršie dámy v podaní brilantných slovenských herečiek, členiek Činohry SND – Emílie Vášáryovej, Božidary Turzonovovej, Anny Javorkovej a Kamily Magálovej – v scénografii a kostýmoch Evy Kudláčovej-Rácovej pri šálke čaju konverzujú – budia dojem, akoby to robili pravidelne – o všednom svete svojich každodenných starostí i radostí, pričom práve cez tieto, zdanlivo banálne, reči sa dozvedáme o ich dramatickej minulosti, nejasnej budúcnosti, ale i hĺbke vesmíru. Ich konverzávia, ktorá spolu vytvára jeden fascinujúci súvislý monológ, báseň či žalm, je neustále prerušovaná vonkajšími vplyvmi okolitého sveta – sveta, v ktorom už možno prebieha apokalypsa. Možno však už prebehla a my vidíme jej dôsledky, možno postavy ešte len čaká... Časové radenie deja zostáva tajomstvom a je na divákovi a diváčke, ako si okolnosti vysvetlia. Rovnako zostáva na divákoch a diváčkach aj interpretácia apokalyptických monológov o krutej podobe budúceho, a možno už aj súčasného, sveta – „žalmov“ v podaní Emílie Vášáryovej v sugestívnom liturgicky pôsobiacom hudobnom sprievode Petra Machajdíka, počas ktorých zostávajú javisko i hľadisko ponorené v úplnej tme. Tieto správy sú až natoľko explicitné, že môžu, respektíve majú, publikum znepokojiť. A toto je jeden z kľúčov hry. Explicitnosť. Repliky, ktoré jednotlivé postavy hovoria, sú drsné, rázne, nekompromisné. Sú mierené presne, ako guľka nemilosrdne letiaca na terč. Nebola by to však Caryl Churchill, keby súčasťou jej textu nebola odľahčujúca irónia, až čierny humor, ktorým nás rozosmeje nad cudzím nešťastím a zároveň privedie k zamysleniu nad vlastnými hodnotami.
Tušená katastrofa, odzrkadľujúca hrozivý stav ľudstva, je hlavným motívom tejto hry a premietla sa aj do scénografie. Vidíme torzo rozbúranej steny domu, kusy zničeného betónu a štyri skladacie stoličky, pod ktorými sa nachádza značne poškodený kobercový trávnik... So zničeným prostredím kontrastujú dokonale oblečené a upravené štyri dámy, sediace pri čaji. Akoby si odmietali pripustiť odohrávajúcu sa hrôzu. Akoby bola ničím v porovnaní s hrôzou, ktorá sa ukrýva v ich vnútri, v prežitých životoch, vykonaných skutkoch a neuskutočnených snoch. Práve táto ich vnútorná apokalypsa sa počas deja derie na povrch. Autorka tak súčasne rozohráva dve línie apokalypsy – verejnú a súkromnú. Jedna nevylučuje druhú, práve naopak, jedna môže byť druhej príčinou. Vyvstáva preto otázka, či a ako je možné zachrániť nielen svet okolo seba, ale aj seba vo svete. Odkiaľ a od koho začať? Odpovedať si musí každý/každá sama. Ale je zrejmé, že pokiaľ si nezačneme dávať dokopy trosky svojho života, nevybudujeme ani žiaden pevný základ pre svet navôkol...
Divadelné predstavenie Čaj a apokalypsa predstavuje zaujímavé a originálne poňatie témy konca sveta. Po skúsenostiach s pandémiou aj vojnou na Ukrajine je zrejmé, že toto predstavenie sa týka nás všetkých. Môže sa stať ukazovateľom toho, kam raz dospejeme, možno aj toho, kam sme už dospeli. Herecké výkony herečiek boli silné a režisérske riešenie bolo inovatívne. Autorka úspešne spojila prvky komédie a drámy, čo viedlo k napínavému a emocionálnemu zážitku pre publikum. Celkovo ide o odvážne, možno trochu nezvyčajné, a predsa pôsobivé dielo, ktoré by malo zaujať náročného diváka a diváčku a poskytnúť im príležitosť premýšľať o dôležitých témach súvisiacich s otázkami, ktoré táto hra i inscenácia prinášajú. Pretože práve my, diváci a diváčky, ľudstvo ako celok, určujeme, kam budeme ako spoločnosť smerovať.