Dnes večer spoznať chcem radosť.
Úvahové vnútorné monológy postáv Miliny a Michala z predstavenia Bál vznikli ako odpoveď na otázky: „Aké boli posledné minúty postáv ešte než prišli na dedinskú zábavu? Čo prežívali a prečo sa ich večer vyvíjal tak, ako sa vyvíjal?“. Chcela som sa vcítiť do postáv, ktoré sa ma po vzhliadnutí predstavenia dotkli najsilnejšie, a pochopiť, prečo sa Bálu zúčastnili a ako sa doma cítili. Moja práca je prológom k predstaveniu, v ktorom sú postavy samé k sebe na chvíľu úprimné.
| MILINA Sedím za stolíkom s líčidlami. Na pery nanášam červený rúž. Chcem vmaľovať krásu tvári, ktorá tú vlastnú dávno stratila. Samovi musím sa páčiť. Keď do zrkadla hľadím, slzy sa mi tlačia do očí. Žiarlim na každý jeho pohľad, ktorý získa iná. Zahráva sa so mnou? Nie, on nie je taký. Srdce má čisté, dokonalé. Je dokonalý, a čo som ja? Som starou dievkou. Som iba škvrnou fary môjho brata. Starosťou, príťažou. Sama však úprimne mám rada. Jemu chcem byť s úctou oddaná. Víno nalievať mu každý večer, počúvať básne mužského srdca. Moja duša je jeho otrokom. Zomrela by som preň, som pripravená. Prečo nie je pripravený on? Pre neho má vraj zomrieť iná, mladšia. Hladieva ma po tvári, ale akoby v mojich očiach iba vlastný odraz nachádzal. Zahráva sa so mnou? Nie, on nie je taký. Srdce má čisté, dokonalé. Ach, hrdosť moja stratená, vráť sa ku mne slabučkej. Krúžim, krúžim, za bludárom krúžim. No radšej bohémsky život a zradu zniesť, než stratiť ho. Verne ho milujem, v srdci nosím. Aby prišiel na faru k nám, len po tom túžim. Líca, červené od horlivého plaču smútku, prekrývam popraškom púdru. Očné viečka pretieram si farbou jasnou. Iba tak budem opäť krásnou. Dnes večer budem sa smiať a smútok prenechám až ránu. Dnes večer spoznať chcem radosť. |
MICHAL Zapínam gombík na saku. Kravatu priťahujem ku krku. Hľadím sám na seba v zrkadle. Čo za človeka môže teraz odísť z domu? Nezastaví ma žiadna výčitka. Prekĺznem okolo nej. Leží v posteli dekou prikrytá, oči má zatvorené, akoby spala. Viem, že nesníva, viem, že ma počuje, viem, že trápi sa, viem, že bojuje. Chce, aby som zostal, no nechce ma prosiť. Oči má zatvorené, akoby spala, a plakať začne, až keď bude sama. Zomiera ona, prečo musím ja s ňou? Snaží sa ma pochovať, keď preklína moje zdravé telo. Cíti sa skazene, ako nevydarené Božie dielo. Som zástupcom živých v našom dome, kým ona je len tragické divadlo. Je tulákom bez domova prízemného. Keď leží vo svojich perinách, ja som jej opatrovníkom. Dnes večer chcem byť sám sebou. Chcem opäť ožiť, aspoň na chvíľočku. Nezastaví ma odsúdenie dediny. Sedím pri nej deň čo deň, celé hodiny. Chorá je ona, no ja musím byť s ňou. Hovoria, že najhoršie je zomieranie. Ale čo žiť dennodenne so smrťou? Som lekárom, ktorý nezachráni vlastnú družku. Som ako poľovník, čo nenosí so sebou pušku. Som sám sebe ohavný. Ich mienkou mám byť trestaný ja, však osud trestá Annu. Dnes večer budem žiť a smrť prenechám až ránu. Dnes večer spoznať chcem radosť. |