„Nemáme žiadnych skutočných hrdinov, preto si ich musíme vymýšľať“1 - DPOH – Bratislavské srdce
Celé Slovensko je teraz také boľavé... Musíš mať strpenie. Neboj sa, to je len dočasné.
Redukujeme životné niveau?*
Strašne sme si ju vážili!
Prednedávnom, 12. decembra 2024 uviedlo Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava jeden z ďalších titulov skúmajúcich identitu Bratislavy, hľadajúcich jej ukotvenie a bádajúcich jej hranice. Koncepčne sa celkom netradične nevydali cestou modelovania akéhosi príbehu reflektujúceho dobu, zamerali sa však hľadanie skutočných hrdinov – takých, na ktorých môžeme byť hrdí a pyšní, takých, ktorých nemusíme dokresľovať, či prifarbovať – osobnosti, ktoré (nielen) pre Bratislavu spravili nemálo a dnes ležia zapadnutí prachom. Takou hrdinkou je aj Alžbeta Günther-Mayerová – muzikologička, pedagogička a kunsthistorička, ktorej poctu vzdali autorským textom Anny Gruskovej.
Dramaturgickou ideou inscenácie (Tereza Hladká, Dáša Čiripová) bola práca s tézou „Nemáme žiadnych skutočných hrdinov, preto si ich musíme vymýšľať“, z ktorej vychádzal i samotný text, v ktorom však absentovalo dramatické vystavanie deja. Vo svojej celej šírke nebol úplne kompatibilný s javiskom, nakoľko mu absentovali zvraty, či peripetie, čo nakoniec hre ubralo potenciál a hercom priestor. V celom objeme hry je veľmi citeľný režijný rukopis Mariany Luteránovej, pracujúci s prvkami dokumentárneho divadla – pričom tak isto ako v inscenácii Akcia B – rozprávanie o mlčaní (SND, 2024) pracovala s konceptom „sondáže minulosti“ a prepájaním dvoch svetov – minulosti a súčasnosti. Občas inscenácia strácala dynamiku, spadala do monotónnosti, pričom však od istého času bolo pozorovateľné, kedy pochopila ako má text uchopiť, ako s ním pracovať a ako ho zasadiť na javisko. Inscenácia začína mať, napriek nedramatickej povahe textu, ku koncu príjemné divadelné tempo.
Autorský tým sa vydal pomerne funkčnou, no zároveň do istej miery štylizovanou cestou javiskovej estetiky. Autorka scénografie a kostýmov Eva Kudláčová Rácová pracovala s celým javiskovým objemom, ktorý rozdimenzovala na dve časti, vďaka čomu nám vzniká priestor na – spočiatku prvoplánové ale účinné a divácky obľúbené – reflektovanie obsahu prítomnosti cez nemé „mini-etudy“ na druhej strane javiska. Tieto hracie priestory oddeľovala polopriehľadná stena z mreží, ktorá zároveň slúžila ako podklad na premietanie projekcií. Celé scénické uchopenie nebolo zbytočne predekorované, nedeterminujúce povahu priestoru, práve naopak – bolo funkčné, otvorené a efektné. Stred javiska zapĺňalo mólo, ktoré prechádzalo až do hľadiska, slúžilo či už na jednotlivé výstupy postáv, ale tak isto aj ako koľajnica, na ktorej sa napríklad „priviezol byt“. Taktiež celkom účinným bola živá hra s projekciou pomocou meotarov (Daša Krištofovičová), ktorá zimerzívňovala divákovú perspektívu, no dodala i historický materiál na stavbu obrazu hlavnej postavy. Ak by sme hovorili o štylizovanej estetike, zastavili by sme sa pri kostýmoch, ktoré sa autorka rozhodla nechať autenticky dobové, čím podporila divákovu orientáciu v časovom zakorenení deja a postáv.
Inscenáciu dopĺňala, či už nahraná ale aj živá scénická hudba od Ľuba Burgra. Reprodukovaný hudobný podklad reflektoval dramatickosť situácii, podopieral ich a dopĺňal. Živá hudba zas dotvárala štylizovanú atmosféru obrazov, ale nakoľko si tím nedával pozor na jej objem a rozsah, prehlušovala, obrazne i doslovne, obsahovú stránku hry, odraďovala divákovu pozornosť od hercov a uberala hre jej dramatickosť.
Obsadenie hry vychádza už z istej komornej zostavy divadla, a teda sa nám na javisku objavujú herci ako Kristína Tormová, Peter Kadlečík, Alexander Maďar či Henrieta Mičkovicová. Hlavnú postavu Lili stvárnila slovensko-maďarská herečka Anikó Vargová, (ktorú diváci môžu v DPOH vidieť aj v inscenácii Prešporské porno) ktorá postavu uchopila celkom autenticky, ale i defetisticky, čím sa herečka netradične dostala do neexcentrických polôh, čo jej ponúkalo nový priestor na modeláciu postavy. Celý ansámbel vnáša do hry svoju hereckú poetiku, ktorá vytvára akýsi inscenačný pátos, ktorý je pre DPOH typický.
„To je národ mladý, to je ako deti, to je mladý národ, ten má svoje chyby, ale je obdivuhodné, čo dokázal.“
Divadlo však neprináša (len) divadelnú hru ako obohatenie súčasnej dramaticko-performatívnej tvorby, prináša divákom nádej. Pomáha im, chvályhodne – v matérii marazmu všednosti a strachu o prosperitu našej krajiny, spoznávať osudy inšpiratívnych, inšpirujúcich a odhodlaných ľudí. Ukazuje nám, že za slušnosť sa oplatí bojovať – a že na Slovensku je ešte vždy možno nájsť ostrov slobody, lásky a dobroprajnosti. Osud Alžbety Günther-Mayerovej nie je pripomienkou jednej osobnosti v „katalógu“ našich dejín, je apelom, ktorý každému pripomína hodnoty, za ktoré sa oplatí bojovať a ľudí, ktorý napriek vlastnému pohodliu bojovali. Týmto gestom si dovolilo DPOH vzdať hold všetkým „bojujúcim“ a povzbudiť spoločnosť, aby na ich odkaz nezabúdala.
[1] replika z inscenácie