Vidíš alebo nevidíš? Nevidíš alebo nechceš vidieť?
Čo je pre oči neviditeľné, skryté pod poverami a rúškom tajomstva, a predsa veríme, že to existuje? Srdcom vidíme viac ako očami, očkami, vyočiť, zmočiť, namočiť, nakvapkať mláku. Jazero detských predstáv, ktoré vyrastú do mýtov a legiend. Piati bádatelia sa vydávajú za týmito zázračnými stvoreniami, aby získali dôkaz o existencii niečoho transcendentálneho. Lochnesská príšera, elfovia, yeti, drak a permoníci, domnienky o ich výskyte medzi nami kolujú po generácie. Nezávislé divadelné zoskupenie Odivo opäť ponúka unášajúcu inscenáciu, pri ktorej zo sedadla zdvihne aj dospelé publikum. V Bratislavskom bábkovom divadle naštudovali inscenáciu Neviditeľní.
Neviditeľní sú stvory, ktoré nevidíme. Po tom, ako bádatelia pocítia prítomnosť neviditeľného, zozbierajú potrebný materiál na expertízu. Termíny ako „česácia“ a skúmanie kvalít rôznych materiálov pozývajú diváka a diváčku, aby sa zapojili do tvorivého procesu. Keď sa pristavíme pri jednotlivých tvoroch, zistíme, že po každom výstupe nasleduje pieseň, aby sa ešte väčšmi utvrdili témy a vypočuté informácie. Dozvedáme sa fakty o miestach po celom svete, v ktorých bola zachytená aktivita neznámych, alebo aj známych tvorov. Existuje len to, čo vidíme? Do akej miery veríme v to, čo je skryté pred zrakom ľudí? Hlavná téma sa prepája s priam duchovnými otázkami spoločnosti. Existuje Boh, keď ho nevidíme? Prečo je neviditeľný? Inscenácia ponúka viacero možností jej interpretácie.
Chytľavé piesne oživujú radostného ducha, ešte hlbšie nás vťahujú do putovania miestami, ako sú jazero Lochness v Škótsku, Himaláje, islandské tajuplné lesy atď. Nielen piesne, ale aj samostatná zvuková stránka Juraja Haška, zvuky v pozadí, tikot, zvončeky, pôsobia tajuplne. Hudobný sprievod je pozitívny a pripomína cestu zo školy, ktorej tempo je živé a podobá sa poskoku. Neočakávané asociácie a hra so slovami berú do úvahy detské rozmýšľanie. Kvap, kvapôčka, odkvap, kvapeľ, kvap kvap. Slobodne sa priblížia divákovi a diváčke. „Hladný yeti žerie deti, nie! Hladný yeti žerie koniec vety, koniec vet, koniec v.“ Veršovaná reč dodáva inscenácii čaro. Postavy sa nevyvíjajú, skôr skúmajú okolie, a zdieľajú to s publikom. Dramatický oblúk sa ukončuje v rovnakej situácii ako na začiatku. Niečo sa pohlo, mihlo a zmizlo. Ale pohlo sa aj niečo v nás? Táto výstižná otázka je kľúčom k celej inscenácii. Prikláňam sa opäť k slobodnej voľbe diváka a diváčky. Po vytiahnutí týchto faktov si vytvoria svoj vlastný názor, ktorý je jedinečný, ako každá detská fantázia denného snenia.