V hniezde Bratislavského bábkového divadla
Režisérka Katarína Aulitisová priniesla na javisko Bratislavského bábkového divadla adaptáciu knihy od Ireny Brežnej Na slepačích krídlach. Príbeh dievčaťa Jany, ktoré sa motá medzi dvomi svetmi – na jednej strane žije v omámení „dokonalého“ režimu a komunistickej propagandy, a na strane druhej má svoju rodinu, ktorá je prenasledovaná za údajne „buržoázny spôsob života“.
O tejto inscenácii sa nedá veľmi hovoriť ako o bábkovej, skôr by sa dala opísať ako objektová. No nepochybne vieme hovoriť o jej jedinečnosti. Réžia Kataríny Aulitisovej a scénografia Markéty Plachej majú v prostredí slovenského divadla zvučné renomé. A ani tento raz nesklamali. Aulitisová a Plachá si odvážne vybrali tému, ktorá nie je od dnešnej reality vzdialená až tak, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.Jane zo dňa na deň zmizne mama a nikomu sa veľmi nechce vysvetľovať, čo sa naozaj stalo. To v školáčke prebúdza mnoho otázok, myšlienok a nových, doteraz nepoznaných pocitov.
Hlavnú postavu zdieľali herečky Anna Čonková a Jazmína Piktorová. Zdvojená hlavná postava perfektne vystihuje jej podstatu, a aj to, čo sa jej odohráva v hlave. Kým jedna časť je idealistická a romantizujúca, druhá je zvedavá, chce vedieť pravdu. Tento prvok by sa mohol zdať ako rušivý, no synchronizácia herečiek je taká prepracovaná, že si to divák či diváčku prakticky ani neuvedomujú. Aj práca s publikom je prínosná - vďaka výstupom odohrávajúcim sa v hľadisku sa i obecenstvo mohlo cítiť ako dôležitá súčasť deja.
Scénografia je veľmi pestrofarebná a rozmanitá. Hneď na úvod vidíme nafukovacie lopty premenené na guľôčky ťukajúce o seba, udávajúce tempo. Ďalej sa herci jednoduchým prevrátením kabátu menia na deti hrajúce futbal, alebo (môj osobne najobľúbenejší prvok) sledujeme medvedíka, ktorý sa odpája/delí na polovicu. Taktiež sa silno pracuje so symbolmi, čo môžeme vidieť napríklad pri „betónových“ topánkach súdružky učiteľky, alebo v momentoch, kedy sa zo scény stáva kurín. Najsilnejším prvkom incenácie je však nepochybne postava mamy. Ženská postava, ktorá je zahalená v akomsi ružovom opare. Je to volanie Janinho srdca, alebo jej hlavy? Alebo je to opar znázorňujúci akési tajomno, ktoré vládne okolo celej postavy? Odpoveď si musí nájsť každý sám.
Jedinou otázkou ostáva, či je predstavenie naozaj vhodné pre deti od 12 rokov. Siedmaci a siedmačky na základnej škole sú totiž v v rámci dejepisného učiva zhruba niekde pri Veľkej Morave. Slovíčka ako buržoázia, socík či komunistická propaganda im teda v slovnej zásobe chýbajú. No vďaka hereckým výkonom a scéne je táto inscenácia pre deti aj tak lákavá, hoci téme nemusia úplne rozumieť. Určite by bolo veľkým plusom, keby sa prednášky, ktoré sa zvyknú konať po predstavení, uskutočnili ešte pred ním. Publiku (a nielen tomu detskému) by to jednoznačne pomohlo sa v inscenácii zorientovať a azda by to v ľuďoch vzbudilo aj väčší záujem o dianie každodenného života.