Sacrum – základ / zbytočnosť
Divadlo LUDUS oslovilo umeleckú dielňu Med a prach, zaoberajúcu sa komplementárnym umením. Sacrum –performance lecture (alebo je to lecture performance?) je jasne nejasným prehovorom o vnútorných pohnútkach ľudskej mysle. Tvorcovia opäť hľadajú odpovede na neľahké otázky. Jednou nevypovedanou je, ako môžeme rozumieť svetu, ak nerozumieme sami sebe.
Človek je bytosť, vidí, vníma. Teda vidí, a sem-tam aj vníma. Avšak schopnosť a snaha pochopiť bola vždy hlboko zakorenená v každom z nás. Pes ňuchá a zisťuje. Dieťa skúša a učí sa. Dospelý zakopne, ale rozumie, prečo zakopol. Nutnosť vedomia je istá, procesy vedúce od zmyslového stretu s objektom k reálnemu poznaniu sú zistené. Ale precízny proces chápania sa z ľudskej mysle vytráca. V predošlých vetách sa vyskytli dva pojmy – vnímať a rozumieť – a podľa môjho názoru sa práve Sacrum pokúsilo o aktiváciu oboch týchto pohybov mysle súčasne.
Scénografia Michaely Pavelkovej bola v plnohodnotnom súlade s hudobnou performanciou. V nej použili množstvo strunových, zopár bicích a sláčikových hudobných nástrojov. Boli pripravené pre performerov, ktorí sedeli na stoličkách. Dalo by sa to považovať za mapku prepojiteľných „stageov“ samostatných hudobných prvkov. Či už to boli formy gitár, huslí či bubnov, pracovali s nimi rôzne. Na gitare hudobníci nielen brnkali akordy, ale na rozozvučanie strún využívali aj slák. Mnohé hudobné nástroje tak predviedli atypické polohy, do akých dokážu vytvorenú melódiu posunúť.
Na javisko do úzadia umiestnila scénografka tri veľké plátna, na ktorých sa premietali výjavy pomenované performerom a hudobníkom Andrejom Kalinkom. Slová a obrazce, ktoré na plátnach vytvárali hlavnú nedejovú líniu, sa týkali mňa. Týkali sa vás. Týkali sa sveta. Týkali sa padajúceho snehu a jeho prvého zobrazenia v maľbe. Týkali sa tváre Adele v takzvanom Thatcherovej efekte. Využitie vizualizácie buď ako úvodu k jednotlivým témam, alebo priameho príkladu k rozoberanému javu, bolo veľmi logickým krokom. Keďže zrakom sa získava najviac informácií a podnetov, tvorcovia tak zabezpečili aj ľahšie pochopenie pomenovanej problematiky.
Prácu so svetlom postavila scénografka na niekoľkých nehybných podlhovastých LED svetlách, priamo umiestnených na javisku. Často boli jediným zdrojom osvetlenia, ktoré bolo funkčné, ale nevýrazné, vďaka čomu podstatnejšia videoprojekcia vynikla viac.
Hudobné performerské teleso pozostávalo z troch mužov – Andrej Kalinka, Rafał Habel a Ján Morávek. Niekedy hrali Habel s Morávkom, kým Kalinka prednášal formou pripomínajúcou „stand-up“, inokedy vytvorili trio. Múzické dielo vznikalo zo zámen a výmen hudobných nástrojov, ako aj premeny hrania na ne. Prvotne nesúrodo, niekedy sa rozvetvovalo a akoby sa jednotná línia hudobnej pravdepodobnosti, teda očakávanej následnosti tónov, vytrácala. Spolupráca umelcov však bola zjavná a hoci sa na pohľad v improvizovanej zmesi nôt strácali, výtvor dokázali naspäť uzavrieť do celku. Divák a diváčka dostali informácie z neurológie, psychológie, umenia, matematiky či anatómie. Jednotlivé presahy medzi kúskami predstavenia malo na svedomí divákovo a diváčkine myslenie v sprievode Kalinkovho výkladu a opojnej hudby.
Už samotný názov diela vyjadruje pochybenie, keď prehodnocuje sám seba. Množstvo pohľadov, smerov, možností, ale aj slepých uličiek. Myšlienkových procesov, ktoré sa rozvíria pri jednom jedinom maličkom kamienku hodenom do vody. Tento poryv inscenácie najviac pozdvihol kontakt s publikom a jeho následné pretransformovanie na osobitého tvorcu/tvorkyňu. Kalinka publiku odovzdal do rúk kameru, ktorej získaný nasnímaný obsah sa premietal priamo na veľké plátno. Jeden po druhom tak predostierali ostatným svoj pohľad, svoju optiku. Tvorcovia z nich urobili konateľov v čase, keď nechceli byť tvorcami úseku vo svojom živote. V danom momente predsa prišli na predstavenie,dívať sa, nie odhaliť vlastné oči.
Účelom diela bola teda divákova a diváčkina spolupráca (možno až konfrontácia) s vlastným vedomím, hĺbaním v procesoch a následným prevrátením stránky k ďalšiemu konceptu. Doslovný preklad „lecture“ (prednáška) relatívne sedí na atmosféru, ako aj na mnou nasiaknuté informácie. Sedíme, dívame sa a počúvame, ako niekto hovorí o veciach, ktoré sú známe a blízke, ale je malá šanca, že sme nad nimi už uvažovali. V neurčitom momente nás výklad zasiahne, v tomto prípade to bolo pripravenou a premyslenou chvíľou sprevádzanou hudbou na prepojenie si nadobudnutých informácií.
Dielo je určené ľuďom vo veku od trinásť rokov a to je asi jediný kameň úrazu. LUDUS so svojím zameraním na vyčleneného, často ignorovaného „-násťročného“ diváka, sa v tomto prípade rozhodol pustiť do niečoho, čo im úplne nezapadá do dramaturgického plánu. Členovia zoskupenia Med a prach majú neštandardný prístup, ako aj pohľad na rôzne témy, avšak je to štýl, ktorý dokáže oceniť určitý divácky okruh. Kolektívne sa adolescenti do tohto výseku nedajú začleniť ľahko. Jedným z dôkazov toho boli aj reakcie študentov a študentiek strednej školy, sediacich za mnou.
Z tejto (ne)prednášky si divák a diváčka mohli odniesť veľa, ale aj veľmi málo. V závislosti od publika, v ktorom boli umelci, študenti, priaznivci umenia či intelektu, sa mi dostalo hneď niekoľko rozličných reakcií na poznatky, ako aj na stvárnenie performancie. Niekto bol uchvátený, bolo vidieť mierne vyčerpanie z napätia mozgových vĺn – to boli tí, čo sa snažili pochopiť predstavenie a tým aj kúsok subjektívneho sveta. Niekto bol neposedný, ufučaný a nedokázal sa prestať rozprávať o niečom... zaujímavejšom – to boli tí, čo doslova odmietli ponúknutý nadhľad.
Aj v tomto kontexte sa ponúka možnosť rozjímať nad individualitou, ako aj nad samostatným prijímaním okolitého sveta. Hudobná zložka by sa dala predviesť samostatne, bola fascinujúca. A nielen v spojení rôznych zvukovo nesúrodých farieb a tónov, ale najmä v prepojení hudobníkov. Neraz som zazrela, ako medzi sebou nadväzujú očný kontakt, aby sa zladili a aby ukončili svoj výstup naraz. To im ale neubralo na chuti a radosti z hrania samotného. Kalinkov spôsob prejavu mohol pre niektorých vyznieť rušivo alebo až nepripravene, avšak z mojej perspektívy vyznel ľudsky. Celé dielo hovorilo ľudsky o ľudstve a tým mohlo zaujať najviac. Nielenže sa pohrávali s hľadiskom (pasáž o výbere speváka, kedy každý ustrnul v údese, že to bude práve on či ona, pobavila), ale aj s ním komunikovali. Svojsky sa snažili podnietiť diskusiu, ktorú mohli každý a každá osobitne začať vo svojej mysli.
Neurčitý písomný úvod k tejto performancii je asi podobne neurčitý ako moje vyslovené slová. Jednoducho, musíte prísť, zažiť a porozumieť. Sebe, aj iným.