Autor: Bianka Bicáková, 16 rokov, Prešov

Dvojtvárnosť


Nepochopení, neviditeľní, často nerozoznateľní, nebezpeční sú aj bežní ľudia. Dnes by som chcela poukázať na ľudí, ktorí nemali na výber a ochoreli. Ľudia, ktorí s chorobou bojujú aj celý svoj život, a napriek tomu to nevzdávajú. Ľudia, ktorým sa nevyrovná nikto z nás, lebo takú ťažkú chorobu, akú majú oni, sa ani nedá opísať či zažiť. Hovorí sa síce, že znamenie Blíženci sú rozdvojená osobnosť, ale toto je už vážne. Dokonca ani my sami nevieme, kam až môže ľudská pamäť a myseľ zájsť. Vedci a vedkyne stále skúmajú, ako vieme reagovať na rôzne podnety, ale nikdy nie presne. Ľudia sa často boja aj samých seba. Môže nám hocikedy len tak z ničoho nič „preskočiť“? Spustí sa nejaký spínač a už to nebudeme my, tak, ako sa poznáme. Niekto nepozná ani samého seba, samu seba.

Divadlo Odivo sa rozhodlo pustiť do veľmi silnej témy. Tvorkyne vizuálnej performancie Stopy v pamäti majú osobnú skúsenosť s jednou z takýchto vážnych duševných porúch. Bratom oboch tvorkýň bola diagnostikovaná paranoidná schizofrénia. Schizofrénia je psychiatrická diagnóza rôzne ovplyvňujúca správanie, myslenie a emócie človeka. V preklade znamená „rozdelená myseľ“. Existujú výskumy, ktoré sa domnievajú, ako táto choroba prebieha a ako sa prejavuje, no nemáme stopercentnú záruku, že bude rovnako prebiehať u všetkých pacientov.

Prekvapilo ma, že divadlo vie reflektovať, a divákovi a diváčke priblížiť, aj takúto ťažkú tému. Oslovil ma spôsob, akým tvorkyne k tejto téme pristupovali, a tiež výber scénických prostriedkov – dôraz na hudbu, pohyb a vizuálnu stránku. Performancia sa odohrávala na neobyčajnom mieste, v priestore pripomínajúcom pivnicu. Na scéne sa využívali rôzne rekvizity. V performancii účinkovali dve performerky. Dielo bolo neverbálne, a práve tým, že performerky nepoužívali slová ako vyjadrovacie prostriedky, úplne ma vtiahli do diania na scéne. Ako píšu samotné autorky, „vznikol asociačný beh na hranici svetla a tmy, ticha a zvuku, ktorý odráža stopy v pamäti, stopy v tele“. Performanciu by sme mohli rozdeliť na akési dva úseky. V prvom prevládalo ticho a tma. V tom tichu vynikali dokonca aj zvuky rôznych rekvizít v kontakte s podlahou (zvuky kvetináčov a lámp padajúcich na zem, kotúľajúcej sa guľôčky a pod.). Druhú časť charakterizovala väčšia dynamika – dynamika pohybu, práce so svetlom a rázneho bubnovania na bicích.
Týmito dvoma časťami performancie nám tvorkyne ukázali typické symptómy paranoidnej schizofrénie. V jednom z obrazov nám autorky performancie metaforicky naznačili, že pre človeka trpiaceho touto chorobou môže byť aj obyčajná činnosť ako presádzanie kvetov veľmi náročnou úlohou, „bremenom na pleciach“. Obrazy nám tiež prezradili, že človek s touto diagnózou môže byť fascinovaný rôznymi drobnosťami a dokáže im venovať veľkú pozornosť, no zároveň môže mať z nových vecí aj strach. To nám napríklad pripomínala hra s bábkou srnky. Performerka bábku dokonale animovala a vytvorila tak obraz plachého utiahnutého zvieratka, fascinovaného hračkami, s ktorými sa hralo. Obraz zároveň pôsobil tak, že keď sa srnke niečo nepáčilo či mierne ju vystrašilo, danú vec zahodila. Túto bábkovú hru so srnkou by som prirovnala k zmene nálad chorého človeka a prudkým reakciám, ktoré môžu byť následkami paranoidnej schizofrénie.

V druhej časti performancie nás performerky sprevádzali výraznou a veľmi zaujímavou hrou so svetlom a dynamickým pohybom pri tónoch bicích. Hra na bicie stupňovala vážnosť a napätosť akcií na scéne. To vo mne evokovalo, že človek trpiaci paranoidnou schizofréniou môže prežívať aj rôzne bludy či halucinácie. Títo ľudia vnímajú veci inak. Mnohé obrazy naznačovali, že ich život sprevádza zmätok. Vytvarujú si vlastný svet, v ktorom môžu počuť aj hlasy. Trpia častými zmenami nálad, majú strach alebo nevedia prejavovať emócie. Rôzne obrazy mohli vyvolávať v každom a každej z nás iný pocit. Vo mne vyvolávali pocit, že títo ľudia prežívajú určitú bezmocnosť.

Performancia Stopy v pamäti nám ponúka možnosť vidieť, čo sa asi deje v ich mysliach. Dve účinkujúce performerky predstavujú akési dve tváre schizofrenického človeka a prejavuje sa to aj v ich akcii na scéne. Tá je niekedy protichodná, keď napríklad jedna neustále zdvíha kvetináče a lampy zo zeme a druhá ich opakovane zhadzuje na zem. Je to istým spôsobom aj neuveriteľné, ako sa v jednej mysli môžu biť dve osobnosti.

Myslím si, že autorky performancie túto tému spracovali na úrovni a veľmi zaujímavým spôsobom. Je dôležité venovať pozornosť aj takýmto vážnym témam. Paranoidnú schizofréniu je ťažké liečiť a symptómy sa môžu prejaviť u človeka už v puberte. Cieľom liečby je aspoň potlačiť či zmierniť príznaky tejto choroby. Preto aj veľmi obdivujem tvorkyne, že si túto tému vybrali a spracovali. Klobúk dole a ďakujem, že som mohla nazrieť do duše tohto človeka.

Hlavný
organizátor

Hlavný partner
Z verejných zdrojov podporil

Partner
projektu

Partner
projektu

© SC AICT