Suchoňov Svätopluk ako konfrontácia mocenských ambícií a morálnych hodnôt
Uvádzanie operných titulov slovenských skladateľov na domácich scénach je zväčša podmienené konkrétnym historickým míľnikom či výročím skladateľa. Táto skutočnosť indikovala rozhodnutie dramaturgie Slovenského národného divadla naštudovať v predchádzajúcej sezóne, k 30. výročiu založenia Slovenskej republiky, monumentálnu drámu Svätopluk od Eugena Suchoňa, od ktorého smrti uplynulo rovnako tridsať rokov. Prvého septembra, v Deň Ústavy Slovenskej republiky, operný súbor práve týmto opusom otvoril svoju 104. divadelnú sezónu.
Eugen Suchoň, ktorý predchádzajúcou Krútňavou zadefinoval kľúčové atribúty národnej opery, skomponoval Svätopluka na sklonku 50. rokov minulého storočia. V období, keď doktrína komunistickou stranou posväteného socialistického realizmu postupne strácala na sile, sa čoraz väčšmi akcentoval individuálny prístup skladateľa. Výsledkom je monumentálna dráma z čias Veľkej Moravy, s archaickou atmosférou a modálnym harmonickým myslením, okoreneným expresívne znejúcou rozšírenou tonalitou. Precíznou bádateľskou aktivitou vyprofiloval Suchoň dielo ako historický obraz s výrazným charakterovým zázemím ústredných postáv.
Náročné vokálne party s bohatou textovou deklamáciou, robustný orchestrálny aparát či povahové metamorfózy postáv – to sú kľúčové interpretačné stigmy, s ktorými sa protagonisti musia vysporiadať. Skúsený Peter Mikuláš v postave kráľa Svätopluka potvrdil svoje spevácke a herecké kvality. Subtílnym prístupom k textovej zložke i dôslednou artikuláciou uveriteľne pretlmočil deklamačný vokálny part a vytvoril vrstevnatý portrét titulného hrdinu, vyvíjajúceho sa od autoritatívneho vladára po trpiaceho a zároveň odpúšťajúceho otca. Zmysel pre artikuláciu, rytmickú organizáciu i melodickú frázu zúročil v postave staršieho syna Mojmíra aj barytonista Dušan Čapkovič, zároveň si nosným tónom bez komplikácii poradil s hutným orchestrálnym zvukom. Presvedčivým výkonom sa prezentoval tiež tenorista Ondrej Šaling ako Svätopluk mladší. Preukázal potrebnú spevácku kondíciu na zvládnutie vysokých tónov s dramatickou nosnosťou, na javisku pôsobil herecky precízne a spevácky spoľahlivo. Intonačne stabilne a zvukovo sviežo znel i Tomáš Juhás v úlohe igrica Záboja: vokálny part Svätoplukovho pisára je pre jeho spevácke kvality, ale aj naturel priam optimálnym. Monika Fabianová bola milujúcou a presvedčivou Blagotou, s miernym mankom v slabšie znejúcej spodnej polohe pri hutnom orchestrálnom zvuku. Charakterovo pomerne jednotvárne situovanú postavu, po moci túžiacu Ľutomíru, zhmotnila Jolana Fogašová ako nekompromisne odvážnu, nebojácnu kňažnú, no jej vokálny prejav čiastočne utrpel mene dôkladnou artikuláciou. Debutantkou večera bola sopranistka Michaela Kušteková. Otrokyňu Milenu interpretovala s intonačnou istotou, stabilným vysokým registrom a s charakterom nevinnej, priam skromnej lyriky.
Hudobné naštudovania Martina Leginusa sú konštantne podmienené pedantným dodržiavaním metro-rytmických štruktúr, tempových označení a dynamických polôh partitúr. Tieto atribúty dopomohli aj ku kvalitnému a zrozumiteľnému hudobnému naštudovaniu náročnej partitúry Svätopluka. Farebnou a kompaktnou interpretáciou vytvoril orchester úrodnú pôdu pre tlmočenie dramatických polôh diela. Zborové party v naštudovaní zbormajsterky Zuzany Kadlčíkovej zneli mäkko, hlasovo vyrovnane, zvukovo nosne a rytmicky presvedčivo.
Režijno-scénografické stvárnenie Romana Poláka a Barbory Šajgalíkovej sa vyhlo dobovému koloritu Veľkej Moravy. Príbeh sa odohráva v časovom prázdne, ktoré divákovi umožňuje pohľad do minulosti a rovnako aj do budúcnosti. Ústredným prvkom tejto javiskovej úvahy je stará továreň odzrkadľujúca ruiny stredovekých hradov, prípadne vzdialenú budúcnosť ovplyvnenú ľudskými neduhmi, negujúcu symboliku Svätoplukových prútov.
Suchoň svojou historickou drámou koloruje charakterové metamorfózy postáv, podmienené aj neoblomnou túžbou po moci. Povestné tri prúty metaforicky tlmočia nielen súdržnosť a jednotu kolektívu, ale zároveň akcentujú ukotvenie moci jednotlivcom, ústiace do izolácie, a to nielen politickej.